Black Rose

22.Späť doma

LUNA

Síce bolo ešte pomerne skoro nedokázala by som spať ani keby som ako chcela. A vlastne...ani cez noc som nespala nejako extra veľa. Jedine tak tú hodinu ešte v aute cestou sem a potom asi tak dvadsať minút počas toho ako som celý čas sedela na parapete zízajúc von oknom. Aj keď v momente kedy mi Valerius navrhol aby som s ním išla som súhlasila, ale v momente kedy sme tu už naozaj boli som nejako tú istotu či skôr odvahu stratila.

No a samozrejme, že som si nedokázala ani odpustiť občasné pohľady na ten obraz. Ako som mala naposledy možnosť zistiť, že ten muž je vlastne môj biologický otec takže tá žena musela byť moja mama. Žena ktorá ma priviedla na tento svet. Síce som mala zakaždým dosť zmiešané pocity ale istým spôsobom ma pohľad na mojich rodičov dokázal aj upokojiť. Zvláštne ja viem, ale tak čo už.

No a nakoľko som nemohla spať rozhodla som sa trocha tento gigantický dom preskúmať. Minule som sa nejako neobťažovala si ani všimnúť ako vyzerá ale včera som to napravila. Krásny dvojposchodový, zvonka obložený čiernym veľmi solídne vyzerajúcim mramorom, s ozdobnými stĺpmi pri vchodových dverách kde nás vítali sluhovia. Na chodbe veľké oblúkové okná s pozlátenými detailmi, ako prvá vec ktorá na chodbe udrie do očí široké schody teraz z šedého mramoru a ako taká dokonalá bodka nádherný kryštálový luster.

Všetko tu proste pôsobilo tak strašne draho a musím povedať, že aj vkusne. Akoby to tu už vopred kričalo, že ja sem v žiadnom prípade nepatrím. Ani keby som ako veľmi chcela. Bola som síce rada, že som nemusela ísť domov ale tu som sa tiež necítila nijako extra dobre. Mobil som si nechala pre istotu vypnutý. Vedela som, že keď som Sierre nezodvihla tá to povedala Dariusovi ktorý to určite povedal Tristanovi. A posledný s kým som chcela hovoriť bol on.

Bolo mi jasné, že nebolo odo mňa veľmi dospelé len tak sa vypariť a práve preto som sa rozhodla urobiť aspoň niečo. Zavolať niekomu komu som aj napriek všetkému verila. Nech povie ostatným, že som v poriadku. A tak som neváhala ani minútu a po zapnutí mobilu vytočila jeho číslo. Lakťami som sa oprela o zábradlie a pozrela dolu do vstupnej haly. Našťastie to nevyzeralo, že by už bol niekto hore.

„Luna? Čo sa deje tak skoro?“

„Nebodaj som ťa zobudila?“

„Nie, len som nečakal, že by mi niekto volal tak skoro. A hlavne nie ty. Predsa som ti povedal aby si si vzala voľno. Nesmieš stále iba pracovať.“

„To mi naozaj hovorí ten pravý Marcel. No nič...nevolám ti len tak. Ak by sa Sierra alebo niekto iný po mne zháňal povedz, že som potrebovala na pár dní vypadnúť z mesta. Nech sa o mňa nebojí...som u strýka.“

„Strýka? Prečo ja o žiadnom strýkovi neviem?“ prevrátila som očami zatiaľ čo som si všimla ako niekto prechádza cez halu. Síce som mu najprv nevenovala takmer žiadnu pozornosť v momente kedy som si uvedomila kto to je som stuhla ako socha. Alberta by som tu naozaj nečakala.

„Veď predsa Valerius.“

„Čože? Ty si tam? No veď...ty vieš kde.“

„Áno som vo Vertii ale bola by som rada ak by o tom okrem teba nikto nevedel. Proste im povedz, že som sa ti ozvala a, že som v poriadku.“ síce som sa snažila hovoriť tak ticho ako to len išlo to by som nemohla byť ja s mojou smolou ak by si ma Albert nevšimol. Oči na mňa takmer okamžite uprel v samom úžase zatiaľ čo ja som mala sto chutí utiecť. Síce som mu istým spôsobom verila, že neurobí nič hlúpe ale tak človek nikdy nevie.

„Luna deje sa niečo? Nejako sa mi to celé nepozdáva.“

„Marcel prosím nerieš to. Proste ak by sa niekto pýtal povedz, že som musela odísť a hotovo. Len som proste chcela aby niekto vedel kde naozaj som. Vieš ak by sa niečo stalo alebo tak.“