Black Rose

7.Spolubývajúca

LUNA

"Čo ty tu?"

"Myslel som,že oceníš odvoz do práce." usmiala som sa naňho a zastrčila si pramienok vlasov za ucho.

On stál opretý o kapotu bieleho BMW a premeriaval si ma svojimi jantárovými očami. Pery mu pohrávali v malom úsmeve ktorý ma len uistil v tom,že mu naozaj nič nie je.

"Radšej sa ani nebudem pýtať ako si vedel kedy budem odchádzať."

"Robíš dobre. Je to na dlho."

"Povieš mi niečo o mojom strýkovi? Valerius však?" prikývol zatiaľ čo mi otvoril dvere a zavrel ich za mnou keď som nastúpila. Vtedy keď mi to povedal som o ničom podobnom nechcela ani počuť no po tom plese sa mi v hlave nazbieralo toľko otázok,že som sama nevedela na ktorú z nich mám hľadať odpoveď skôr.

"A čo také by si chcela počuť?"

"Aký je? Myslím povahovo."

"Neskutočne priebojný a vytrvalý. On ako jediný veril celé tie roky,že si stále nažive. Je však niekedy aj dosť tvrdohlavý...no nie až tak ako dokáže byť tvoj otec. A keď už sme pri ňom tak Everit dokáže byť aj naozaj škodoradostný a rád druhých podpichuje a robí si z nich žarty. Trocha ako ty." nad touto skutočnosťou som sa musela pousmiať. O mojej tvrdohlavosti by dokázal Marcel rozprávať hádam aj tri dni vkuse.

"Ako dlho ma už vlastne sleduješ Albert?"

"Bezmála to už budú takmer štyri roky. No povolenie aby som sa k tebe priblížil som dostal až prednedávnom."

"Povolenie?" zvedavo som nadvihla obočie a pozrela naňho zatiaľ čo on zastal na semaforoch.

"Toto všetko som ti chcel povedať hneď po tom ako nám ten upír prezradil,že videl dievča s jazvou na ruke akú majú iba Stopári. Valerius mi to však zakázal. Smrť tvojho priateľa ťa tak veľmi vzala,že chcel radšej počkať kým sa trocha pozbieraš. No ešte skôr ako som mohol zakročiť a vstúpiť ti do života sme si museli byť istí,že si to naozaj ty Luna. Preto sa to trocha pretiahlo."

"Dodnes som sa z toho nepozbierala."

"O tom som sa mal možnosť včera presvedčiť. Mrzí ma to."

"Lenže ja som včera ani nebola pri Jackovom hrobe. Bola som len pri rodičoch a bratovi." dostala som zo seba trocha skleslo a kývla hlavou smerom k semaforu kde práve naskočila zelená.

"Ako si prišla o rodinu? Teda ak ti nerobí problém hovoriť o tom."

"Upíry. Otec bol proti nim na jednom zásahu a ten sa zvrtol. Dvaja z nich ušli a o dva dni sa objavili u našich dverí aj s posilami. Mojich rodičov zabili okamžite zatiaľ čo mňa a Graysona si chceli nechať ako nejakých zajatcov alebo také niečo. On však chcel odpútať ich pozornosť aby som ja mohla ujsť a zabili aj jeho. Ja som sa začala brániť samozrejme tiež. Troch z nich som bez problémov zložila no čo bolo potom si nepamätám. O dva dni som sa proste zobudila v nemocnici a pri mne sedel Marcel aj s Fabianom." ako som mu to rozprávala všetky tie scény sa mi znova prehrali v pamäti ako nejaký film. Dosť bolestivý film.

"Takže takto si sa dostala k Marcelovi?"

"Vlastne áno. S otcom boli vraj dobrý kamaráti aj keď...nikdy o ňom pred nami nehovoril. V tom čase som mala iba krátko po sedemnástych narodeninách takže sa postaral aj o to aby som nemusel ísť do detského domova. Jednoducho mi pomohol vo všetkom kde to bolo treba a ja som preňho za odmenu začala loviť upírov."