Black Rose

13.Strecha

TRISTAN

Možno by bolo lepšie ak by som nič z tohto ani nevidel. Ako sa jej to ten maniak opovážil urobiť? Prisahám, že ak by náš drahý Marcel nezakročil roztrhal by som Solera v zuboch.

Pýtate sa odkiaľ vôbec viem čo sa snažil náš drahý Albert urobiť s Lunou? Už od noci čo som sa dozvedel, že ju Asema s Dariusom napadli som tu vždy strážil až do rána. Sľúbil som jej, že sa jej nič nestane a rozhodol som sa to dodržať. Ona o tom samozrejme nemala nikdy nič nevedieť a preto som aj tak trocha váhal či mám zakročiť.

No teraz keď bol Corona tu tak som si mohol odskočiť. Soler potrebuje jednoznačne malé ponaučenie čo sa týka jeho správania k nej. Nech si len nemyslí, že toto mu prejde tak ľahko. Bohvie čo by s ňou urobil ak by sa tam Corona nezjavil alebo ak by som prípadne nezakročil ani ja.

Počkal som kým oni dvaja vošli dnu aby som si bol istý, že sa nič nestane a pobral som sa za Solerom. Netrvalo mi ani pol minúty a dobehol som ho. Ešte stále som sa držal jedine na strechách odkiaľ som mal výborný výhľad na celé okolie. A navyše ma tam aspoň nemôže nikto odhaliť.

Počkal som kým zabočil za roh do takej menšej uličky a chopil som sa šance. Zoskočil som zo strechy budovy a ľahučko som pristál priamo pred ním. Ako som videl bol opitý ešte viac ako som si pôvodne myslel. Nevenoval mi ani štipku pozornosti a jednoducho ma iba obišiel a pokračoval ďalej akoby sa ani nič nestalo.

Cítil som ako mi očervenali oči a musel som sa naozaj ovládať len aby som sa naňho nevrhol a nedobil ho ako vrece zemiakov. Počul som ako urobil ešte pár krokov no potom zrazu zastal a začal sa smiať. Nerozumel som tomu no nakoniec som sa k nemu otočil a naše oči sa okamžite stretli.

"Čo chceš Veneros?"

"Trocha sa porozprávať o tom ako sa správaš k ženám." precedil som cez zuby a mihnutím oka som stál pri ňom s rukou okolo jeho krku.

"Nemyslím, že sa budeš smiať aj keď s tebou skončím." sykol som a pritlačil ho chrbtom ku stene rovnako ako on Lunu predtým. Nech sa len pekne bojí zasran jeden.

"Ty si naozaj myslíš, že sa ťa bojím? Ak si myslíš, že z teba bude hrozivý upír len lebo si Dariusov malý brat tak sa veľmi mýliš."

"Darius s týmto nemá nič spoločné...a ty si ho láskavo do huby neber!"

"Lebo čo?" vyprskol do smiechu a ja som mal sto chutí zahryznúť sa mu do krčnej tepny len aby som ho konečne umlčal.

"Teraz ma láskavo dobre počúvaj! Ešte raz sa budeš k Lune správať tak ako pred chvíľou a ja ti garantujem, že sa nedožiješ ďalšieho rána. Neopovažuj sa jej ani dotknúť a nieto ju ešte blázniť rečičkami, že ju ľúbiš. Počuješ ma?!" skríkol som no ako som zistil ešte stále mu bolo do smiechu.

"Tak ty sa budeš ešte smiať? Za chvíľu ti na to dám ozajstný dôvod."

"Už sa teším Veneros." teraz som to bol ja kto sa zasmial a stačilo aby som sa dobre odrazil a v momente sme obaja stáli na streche budovy z ktorej som predtým prišiel.

Ja som stál tesne pri kraji stále držiac Alberta okolo krku. No v čom mala byť táto scéna preňho vlastne taká vtipná? On nestál nohami na pevnej zemi tak ako ja. Držal som ho vo vzduchu tak, že ak by som ho hocikedy pustil padol by pekne späť do uličky. A to by mohlo trocha bolieť.

"Ešte stále sa chceš smiať Soler?"

"Ty si načisto zošalel? Okamžite ma polož!"

"Lebo čo? Čo urobíš?" so škodoradostným úškrnom na perách som čakal na jeho odpoveď ktorá však neprichádzala. Presne ako som čakal.

"Pre istotu ti to ešte raz zopakujem. Drž sa od Luny čo najďalej inak prisahám, že ťa zderiem z kože ty úbožiak! Nedovolím aby si jej ublížil. Ani ty a ani nikto iní. Rozumel si?! Nikto!" posledné slovo som vykríkol do tmy tak hlasno a dôrazne až to prekvapilo aj mňa samotného.

Nedochádzalo mi vlastne ani to prečo som ju tak veľmi chcel chrániť. Možno kvôli rodičom...kvôli tomu kto je...kvôli tomu, že počítam s jej pomocou proti Asemovi...alebo možno kvôli sebe a kvôli tomu, že na ňu nedokážem prestať myslieť? Už od plesu ju mám stále na rozume. Či cez deň či cez noc.

"Takže ak sme si dostatočne porozumeli mali by sme sa obaja pobrať svojou cestou. A ešte jedna maličkosť...neopováž sa jej o tomto stretnutí povedať ani slovo inak si ťa do hodiny nájdem a vysajem z teba aj poslednú kvapku tvojej špinavej krvi." povedal som dosť naštvane a jednoducho som ho pustil.

Jeho výkrik sa rozniesol po celom pomerne tichom okolí no ja som ho zachytil ešte skôr ako dopadol na zem takže keď pristál spolu so mnou nič mu nehrozilo. Jeho to však vydesilo ako malé dieťa. Zrazu sa celý rozklepal a vďaka upíriemu sluchu som jesne počul, že mu srdce bije ako o preteky. Úbohý vystrašený človiečik.

Ako pozdrav som ho potľapkal po pleci a pobral som sa preč. Cestou späť k jej bytu som premýšľal či som ho predsa len nemal nadobro odpratať z cesty. Mohol som to nejako narafičiť aby to vyzeralo ako nehoda. Bol opitý takže by tomu poliši možno aj uverili. Niekedy dokážu byť naozaj tupí až to bolí.

Celú noc som potom strávil na streche vedľajšej bytovky. No zostať tam celý čas bolo naozaj neskutočne ťažké. Hlavne keď som vycítil, že plače a, že by potrebovala objatie a pár slov na upokojenie viac ako čokoľvek iné. Musel som sa naozaj držať na uzde aby som jej nevpálil do bytu hoci aj cez zatvorené balkónové dvere.

Bolelo ma cítiť, že trpí aj keď som nevedel prečo. Prečo sa o ňu do pekla tak veľmi zaujímam? Mala by mi byť absolútne ukradnutá. A navyše by som mal pomôcť Asemovi aby sme ju dostali čím skôr.