Black Rose

16.Spolupráca

TRISTAN 

Aj keď ma ten magor Valerius skoro zabil dnešok by som nezaradil medzi tie zlé dni. Aspoň som mohol byť s ňou. Takmer celý deň. No a teraz? Teraz opäť hliadkujem na streche zatiaľ čo mi na hlavu pristávajú otravné snehové vločky. Áno mám rád sneh ale prečo nemôže doparoma snežiť cez deň? Vrcholne sa mi tu nechce v noci byť keď sneží ale tak čo už. Sľúbil som jej, že ju ochránim a preto teraz nemôžem cúvnuť. Navyše by som si asi nikdy neodpustil ak by sa jej niečo stalo.

"Ale braček...čo ty tu stváraš?"

"To by som sa mohol opýtať aj ja teba. Ako si ma našiel?" nebudem klamať. Dosť ma vydesil...do riti ak zistí prečo som tu skončil som rovnako ako Luna. Asema nás oboch zabije.

"Mám svoje metódy ktoré ty poznať nemusíš. A len tak mimochodom...čakám na odpoveď."

"Mal som v pláne ísť za Sierrou."

"Prečo sa o ňu zaujímaš?"

"Keď to nerobíš ty niekto musí. Nechcem aby si myslela, že ju v tom naozaj necháme. To dieťa predsa nie je iba jej."

"Ale ani moje. Už som ti to predsa hovoril nie raz a nie dvakrát Tristan." otrávene som prevrátil očami a prekrížil si ruky na hrudi. Koho si akože myslí, že týmito stupídnymi rečičkami oklame? A prečo sa vôbec natoľko bojí pripustiť, že je to dieťa jeho?

Ja som mal našťastie nejaký ten triumf v ruke. Keďže sme s Lunou nakoniec zostali iba u nej doma porozprávali sme sa o mnohých veciach a nejako z nej vypadlo aj to, že Darius už raz za Sierrou bol. Vraj keď bola u lekára čakal na ňu. No a z toho mi vyplýva iba jedna jediná vec. On si je vedomý toho, že bude otec. Len si to nechce pripustiť. Veď načo by za ňou akože liezol ak by o tom nebol presvedčený?

"Ja viem, že si za ňou bol Darius."

"Čože? Od...od koho?"

"Na tom teraz nezáleží. Záleží iba na tom aby si sa konečne uvedomil a začal sa k nej správať tak ako by si mal. Nemôžeš ju viniť z toho, že zostala tehotná. Ideš v tom s ňou. Ja ťa poznám a práve preto viem, že ak by si si tým otcovstvom nebol istý nešiel by si za ňou. Alebo aj teraz...prečo si tu?" presne ako som čakal. Po doznení mojich slov nastalo hrobové ticho ktoré však prerušilo niečo čo mne nazbieralo toľko zlosti ako už hádam dávno nie.

Natoľko som sa sústredil na Dariusa, že som úplne prehliadol to kedy prišiel Soler. Prvá vec ktorá ma napadla bola, že ho musím zastaviť čím skôr ale už bolo vlastne neskoro. Už po sebe s Lunou vrieskali ako nepriatelia na život a na smrť. Viac ma však zarážalo to, že nabral odvahu vôbec prísť. Asi som mu mal minule dať aj názornú ukážku toho čo sa stane ak ma neposlúchne.

"Podáme si ho?"

"Myslíš Solera?"

"Jasné. Nemysli si, že ti nechám všetku zábavu Tristan." obaja sme sa pousmiali a mohlo sa ísť nato. Priznávam, že aj keď sa s Dariusom dosť často smrteľne nenávidíme dokáže spolupracovať vždy keď je treba.

Samozrejme, že Darius trval na tom, že musíme predviesť pútavý príchod ale ja som mu hneď výslovne zakázal rozbíjať okná alebo vykopávať dvere. Za prvé by na tom nebolo nič pútavé a za druhé by sme to potom museli všetko dať zaplatiť. No a to za potrebu naozaj nemám. A určite ani on.

Nakoniec sme sa pobrali po schodoch ako normálni a civilizovaní ľudia a možno práve o to viac sme Solera prekvapili. Bože prisahám vám, že ten bol vydesený ešte viac ako keď si dieťa prvýkrát pozrie nejaký horor. Ako som si všimol Luna pri pohľade naňho naozaj len ťažko zadržiava smiech a aby som bol úprimný ja tiež.