Black Rose

8.Číslo

LUNA

Už asi hodinu pred východom slnka som posedávala na parapete v kuchyni s hlavou opretou o okno. Doslova som nenávidela noci keď nedokážem spať. Vtedy mi v hlave behajú hádam tie najbláznivejšie veci. A veľká väčšina z nich tak či tak nedáva nikdy zmysel.

Za tých pár hodín som myslela výhradne na Tristana a Alberta. Neviem prečo sa ma snaží Tristan brániť pred Asemom. Nemá na to žiadny dôvod. A už len podľa Albertových rečí by mal skôr trvať na tom aby ma dostali a zabili čo najskôr. Desila ma tá predstava no z jednej strany by som to možno aj uvítala. Aspoň by konečne všetko to utrpenie skončilo a mala by som pokoj.

Ak sa po tomto pýtate prečo som to všetko vlastne už dávno neukončila tak odpoveď je dosť jednoduchá. Kôli kresťanskej výchove mojich rodičov. Život je veľmi vzácny dar a nikto by ho nemal len tak zahodiť. Niektorí by dali hocičo len aby mohli žiť dlhšie. Aj keď...veľakrát som už nebola od konca ďaleko. No v poslednej chvíli som si to vždy rozmyslela a vynadala sama sebe,že som sa o to chcela vôbec pokúsiť. Bolo to hlavne krátko po tom ako zomreli rodičia a Grayson. Vtedy som bola iba hlúpa sedemnásťročná pubertiačka.

No a tie myšlienky o Albertovi sa možno ani tak netýkali jeho samotného ako jeho slov. To čo mi včera povedal o Valeriusovi. A mojom otcovi. Už keď som o tom všetkom počula prvýkrát tak mi bolo jasné,že ma bude chcieť určite zoznámiť. Táto vec ma však desí viac ako by som si bola pôvodne myslela. Ja nemám záujem ich spoznať. Dvadsaťštyri rokov je predsa len dosť dlhá doba...veď sa ani nepoznáme. Nemali by sme si ani čo povedať.

Z myšlienok ma vytrhlo až vibrovanie mobilu na kuchynskom stole. Neochotne som zliezla z parapety a vzala si ho. Bolo to neznáme číslo takže som nemala ani poňatia čo očakávať.

"Áno?"

"Dúfam,že som ťa nezobudil."

"Nie no bola by som rada ak by som vedela kto volá." otrávene som sa posadila späť na parapetu a pohľad som opäť uprela von oknom. Bolo pod mrakom a pôsobilo to akoby sa malo každú chvíľu spustiť sneženie.

"Naozaj si ma nespoznala podľa hlasu?"

"Mala by som?"

"Samozrejme,že by si mala...Čierna ruža." prevrátila som očami zatiaľ čo som na druhom konci počula ako sa on zasmial. To si akože naozaj nedá pohov?  

"Radšej sa ani nebudem pýtať odkiaľ máš moje číslo Tristan."

"Stačilo trocha upírskeho šarmu a ochota pracovníčky v banke." pousmiala som sa nad tým a pohľadom som zablúdila k otvoreným dverám do spálne. Aspoňže Sierra sa dobre vyspí.

"Si neskutočný. No to je teraz vlastne jedno...prečo mi voláš?"

"Včera si so mnou hovoriť nechcela tak to skúšam takto."

"Ja som s tebou nechcela hovoriť lebo my nemáme o čom hovoriť Tristan. Toto by si mali vybaviť Darius a Sierra."

"V tomto s tebou súhlasím a mám aj jeden nápad. Ja len...potrebujem menšiu pomoc." tak týmto ma dokonale zarazil. Tak upír potrebuje pomoc? A navyše odo mňa? Sama som nevedela čo povedať a tak som radšej zostala mlčať a čakala kým zo seba dostane to prečo volá.

"Mali by sme ich dostať niekam von kde budú sami. Vieš...povedať,že ideme von a tak nejako nenápadne sa stretnúť."

"Tak nenápadne sa stretnúť? Cítim sa opäť ako na strednej škole. Ty si myslíš,že to bude naozaj fungovať?"