Black Rose

24.Len moja

TRISTAN

Síce som celú noc nespal ani sekundu, bolo mi tu celkom príjemne. Aj keď som mal na pamäti, že ak ma tu nájde niekto nesprávny dopadne to dosť zle. A nezavarím tým len sebe, ale aj Lune. A to je ozaj to posledné čo by som chcel. Po tom včerajšom večeri si ju musím strážiť ešte viac. Ona je tá s ktorou chcem byť, nech už si ostatní hovoria čo chcú. Ona je tá ktorú milujem. A ozaj nie málo.

„Dobré ráno.“

„Aj tebe Čierna ruža. Spala si dobre?“ s tým jej krásnym úsmevom prikývla, až som sa musel usmiať aj ja. Síce sa mi nič nechcelo, ale bolo mi jasné, že sme mali odísť čím skôr. Najlepšie kým ešte každý spí. Koniec koncov bolo ešte len šesť ráno a určite sa všetci bavili dlho do noci.

„Vrátiš sa so mnou domov?“

„Veď som ti včera povedala, že áno.“

„Ja len, či si si to cez noc nerozmyslela.“

„Nie. Už som prišla na to, že som sem chodila zbytočne. Ich nezaujíma čo so mnou je a ani čo bude. Len, aby sa nepovedalo tak sa tvárili, že ma tu chcú. No teda aspoň Valerius. Everit by ma najradšej vyhodil na ulicu. V tom som si istá.“

„Ani nevedia o čo prichádzajú. Ale takto ťa aspoň budem môcť mať len pre seba.“ to ako príjemne mi pri nej bolo sa nedá ani opísať. Po tom všetkom som sa cítil konečne šťastne. A bol som ešte šťastnejší, že som si ju konečne získal.

„Myslíš, že nebude Sierre a Dariusovi vadiť, keď sa vrátim?“

„Nebude, lebo ty nebudeš bývať s nimi. Buď budeme u mňa, alebo tam pošleme ich a budeme u teba. Ako chceš. Toto rozhodnutie nechám na teba.“

„Takže ty a ja budeme bývať spolu? A s tým som kedy súhlasila?“ zvedavo na mňa pozrela, ale ja som sa pri pohľade na ňu zmohol len na úsmev.

„Mám to brať tak, že so mnou nechceš bývať?“

„To som nepovedala.“

„No tak vidíš. Potom nevidím žiadny...“ ani som nestihol dopovedať keď ma bez nejakého varovania pobozkala. Čomu som sa ja samozrejme absolútne nebránil. Práve naopak. Berúc ohľad na to v akej sme situácii som si užíval každý moment. Dobre som vedel, že kým nebude Asema mŕtvy nebudem mať pokoj. Dovtedy o ňu môžem prísť prakticky kedykoľvek.

„Mali by sme asi ísť. Skôr ako ťa bude niekto hľadať.“

„Nechám im tu list. Predsa nechcem odísť len tak.“

„Ako myslíš. Ale ponáhľaj sa.“ trvalo nám asi dvadsať minút kým sme sa obaja dali do kopy a ona napísala ten list. Len v skratke tam bolo, že ďakuje Valeriusovi, že sa jej vtedy ujal, ale  nemôže tu zostať. Viac som z toho nečítal. A ani som nechcel. Je to predsa jej vec a jej rodina. Aj keď, neviem či to tak ona nazýva.

„Ešte sme nedoriešili to bývanie.“

„Pozri bude to len na skúšku, len sa rozhodni či chceš byť u mňa, alebo pôjdeme k tebe. Mne je to srdečne jedno takže...je to na tebe.“

„Myslíš, že to je dobrý nápad?“

„Aj iné páry spolu bežne bývajú.“

„To ja viem, ale odkedy sme my bežný pár? A hlavne odkedy spolu chodíme?“ tak týmto ma ale dosť zarazila. Pre ňu akože tá včerajšia noc nič neznamenala? Alebo ako to mám brať? Ozaj je to asi pravda, že v ženách sa nikto nevyzná.