Black Rose

27.Londýn

LUNA

„Podľa mňa je úplne zbytočné to, že som tu, však?“

„Prečo by to malo byť zbytočné Jack?“

„Máš už za mňa predsa náhradu. Už ti určite nechýbam.“ ozaj som nevedela kam týmto mieri, ale tak budiš. Tak on mi už roky vtĺka do hlavy, aby som sa pozbierala a keď si konečne niekoho nájdem, chová sa takto? Áno uznávam, že Tristan je to čo je, ale aj tak. Nepozná ho. Nemá právo súdiť ho.

„Mohol by si si takéto reči odpustiť? Ozaj na to nemám náladu.“

„Na čo nemáš náladu, na pravdu? Zradila si ako mňa tak aj svoju rodinu v momente, kedy si mu dovolila, aby ťa prvýkrát pobozkal. A to už o tom čo bolo ďalej ani nehovorím.“

„A čo po mne akože chceš? Aby som do konca života smútila za tebou? A nebol si to náhodou ty, kto mi vravel, že je čas pohnúť sa ďalej? Že mám zabudnúť a znova žiť? Len si na to spomeň Jack.“

„Lenže ja som tým nemyslel, aby si sa vyspala s upírom!“ dostal zo seba tak rázne a nahlas, až som sa mykla. Bože to som ho tým ozaj tak strašne rozhnevala? Jeho? Pokojnejšieho a hlavne trpezlivejšieho človeka ako je on, som hádam ani v živote nestretla.

„On nie je taký ako ostatní. Chce mi pomôcť Jack. Ja mu dôverujem.“

„To je milé Luna. No som zvedavý či budeš o ňom hovoriť takto, aj v momente, kedy bude pripravený zabiť ťa. Im sa veriť nedá. To si sa už za tie roky mohla naučiť.“

„Prečo ťa vôbec počúvam? Nie si skutočný! Si len v mojom sne...to je celé!“

„A je to tak iba kvôli nim! Kvôli upírom! Nebyť ich teraz by som bola ja ten ktorý leží vedľa teba v posteli!“ po tomto jeho kriku som bola ozaj rada, že som sa zobudila. Nemala som chuť hádať sa s ním. Aj keď...na jednej strane som vedela, že má pravdu. Nemala som sa nechať poblázniť tak strašne jednoducho. A navyše jedným z nich. Ale tak...nemôžem za to, že ho ľúbim. Len už by som mu to mohla byť aj schopná niekedy ozaj povedať.

A hlavne po tom čo sme spravili včera v noci. Keď sa vrátil bol doslova, ako na nože, ale mne ani to neprekážalo a začala som sa vypytovať. Bola som proste zvedavá, to mi nemôže mať za zlé. Aj keď...trocha sme sa na tom celom pochytili. Asi také dve hodinky sme sa dokonca ani spolu nebavili, ale on si potom vzal do hlavy, že si ma udobrí fakt „originálnym“ spôsobom. No trikrát môžete hádať ako si chlapi udobrujú svoje partnerky. Samozrejme sexom. Nepovedala by som, že nás to nejako udobrilo, ale tak no...na niečo to dobré bolo.

Šialené však bolo to čo prišlo potom. On si ma len tak uprostred noci zobudil so slovami, že odchádzame. Aj keď som vonkoncom netušila čo to tára, radšej som robila to čo mi povedal. A tým pádom sme skončili v Londýne. Len my dvaja. A potom, že ja som nezodpovedná, keď si len tak odídem. On je potom čo? Nikto nevie kde sme a aby som bola úprimná tak ani ja. No sťažovať som sa ozaj nemala na čo. Ten malý podkrovný byt kam ma vzal, bol celý akoby z katalógu na dokonalé bývanie.

Steny krvavo červenej farby, čierna podlaha, dovolím si povedať, že až nadrozmerná manželská posteľ, krásny čierny viktoriánsky luster a navyše krb. Proste niečo dokonalé. A hlavne pre môj a ako som si všimla aj jeho vkus. Aj by som si dokázala dosť dobre predstaviť, že by sme tu mali spolu žiť nejaký dlhší čas. Proste len a len my dvaja. Ďaleko od každého a hlavne od všetkých problémov.

„Myslíš, že budeme doma niekomu chýbať? Nikto nevie, že sme odišli, či?“

„Ja som v prvom rade myslel, že spíš. A podľa mňa ani nie.“ otočil hlavu mojim smerom a v rovnakom momente vyčaroval aj jeden z tých svojich absolútne dokonalých úsmevov, ktoré ja tak neskutočne veľmi milujem.