Black Rose

11.Pomoc

LUNA

Síce som Tristanovi povedala,že sa stretnem s Albertom no pravda to nebola. Urobila som to len aby som sa od neho dostala čo najskôr. Jeho slová mi spôsobili v hlave ešte väčší zmätok než tam bol doteraz. A to som si naozaj úprimne myslela,že to ani nie je možné.

Bez nejakých opletačiek som sa pobrala späť domov. Po včerajšku som mala jednoducho všetkého plné zuby. To stretnutie s Everitom ma položilo viac akoby som si bola myslela. Jednoducho ma mrzelo ako na to reagoval. Aj keď...naozaj neviem čo som vlastne od neho očakávala. Určite nie,že sa tam budeme objímať ako starí známi ale aj tak. Sklamalo ma to.

"Takže. Nakoľko si mi ráno niekam zdrhla tak sa porozprávame teraz." sotva som za sebou zavrela dvere už som videla ako si Sierra chystá tú kopu otázok ktorou ma každú chvíľu zavalí.

"Sierra prosím..."

"Nie Luna! Ja proste chcem vedieť čo sa deje. Z Alberta som včera nič nedostala." kabát som hodila na sedačku spolu s taškou no ja som s rukami prekríženými na prsiach zostala stáť.

"Ja čakám."

"A čo konkrétne chceš počuť?"

"Všetko. Kde si bola včera? A čo sa tam prosím ťa stalo? Albert bol zbitý ako pes a keď sa objavil s tebou na rukách...ani nevieš ako som sa zľakla. Však si nechcela urobiť nič hlúpe?" pri poslednej vete som prevrátila očami a sadla som si na stolík pred sedačkou. Nič hlúpe? Bože ak by som sa chcela zabiť nečakala by som s tým takto dlho.

"Pozri je to oveľa komplikovanejšie ako si myslíš a ja by som to nerada rozoberala. A nie nechcela som urobiť nič hlúpe Sierra."

"V tomto je tvoj problém. Ty sa nikdy nikomu nezveríš. Vždy všetko dusíš v sebe a preto si potom taká smutná. Mala by si sa častejšie s niekým rozprávať Luna. Ja sa ťa to nepýtam preto lebo sa nudím. Ja ti chcem pomôcť."

"Ale ja neviem ako ti to všetko povedať. Je to tak komplikované,že tomu nerozumiem ani ja sama." teraz už so zúfalým pohľadom so rozhodila rukami no jej zvedavý pohľad sa nezmenil.

"Tak sa to posnaž nejako zjednodušiť. Neboj ja to určite pochopím."

"Nejako zjednodušiť? Ako mám prosím ťa zjednodušiť vec,že som dcéra kráľa a dedič trónu v krajine ktorá vlastne ani neexistuje? No existuje ale okrem nich nikto nevie kde. No dobre tak vedia o tom aj upíry a vlkolaci a ja neviem kto každý ešte."

"Že si čo?" od údivu na mňa vytreštila oči rovnako ako ja na Alberta keď mi o tom prvýkrát hovoril.

"No tak vidíš." povedala som vyčítavo no videla som na nej,že sa ešte nehodlá vzdať.

"Poďme na to ešte raz a pekne pomaly. Čože to prosím ťa si?"

"Existuje rasa ktorá vraj už dlhé roky vedie vojny s upírmi. Volajú sa Stopári a môj biologický otec je teraz ich vodca. Takže po jeho smrti by som mala vládnuť ja."

"Biologický otec? Ty si bola adoptovaná?" so sklonenou hlavou som prikývla. O rodičoch som hovoriť nechcela.

"No dobre. A čo tá krajina ktorá neexistuje ale vlastne existuje?" obe sme sa nad týmto trocha pousmiali.

Možno mala pravdu. Naozaj by mi niekedy nezaškodilo ak by som sa niekomu zverila. Vždy som sa snažila všetko riešiť na vlastnú päsť a možno preto som aj voči iným taká nedôverčivá. Ako sa nad tým tak zamyslím tak som taká vlastne vždy aj bola a pochybujem,že sa to niekedy zmení.