Black Rose

10.Ochranca

 TRISTAN

Už asi hodinu som len tak bezcieľne posedával pri klavíry a len tak stláčal jednotlivé klávesy. Aj po toľkých rokoch som si pri tom ešte vždy spomenul na mamu. Akoby to bolo len včera čo ma to učila. Pamätám si ako sa k tomu snažila dohnať aj Dariusa no on nikdy nebol na takéto veci. Mne to však vôbec neprekážalo...aspoň som mohol stráviť s mamou viac času ja. Mali sme naozaj výnimočný vzťah a musím uznať,že mi chvíľami naozaj chýba.

Bolo naozaj ťažké a vlastne ešte stále je takpovediac pracovať pre Asemu. Nikdy mu nebudem môcť odpustiť,že na tú prekliatu úlohu vybral práve našich rodičov. Dobre vedel ako skončia no ani napriek tomu nezaváhal ani na chvíľu. Ja som sa mu to snažil vyhovoriť no bolo to akoby ma vôbec nepočul. Zaprisahal som sa,že mu to raz vrátim a stále si za tým stojím. Musím len vyčkať na perfektný moment.

"Do riti aj s tými Wynderovcami. Dúfam,že všetci do jedného budú horieť v pekle." v momente keď som ho začul som prevrátil očami a čelom sa obrátil ku vchodovým dverám.

"Čo sa ti prosím ťa stalo? Vyzeráš ako pes čo sa vyváľal v blate." musel som sa nad ním zasmiať. Vyzeral hrozne.

"Veľmi vtipné braček."

"Tak povieš mi čo sa stalo?"

"S Asemom a bratmi Darkovými sme boli za Wynderovou a Solerom. Radšej sa ani nepýtaj ako to dopadlo."

"Tak ako to dopadlo?" nemohol som si tú otázku odpustiť. Robilo mi radosť doberať si ho.

"Darkovci sú mŕtvi. No a nás si riadne podal sám veľký Valerius." sykol dosť nahnevane a zvalil sa na sedačku.

Dosť ma tým zarazil. Valerius nie je ten typ ktorý by dobrovoľne opúšťal Vertiu aby zavítal medzi obyčajných smrteľníkov. Nebodaj prišiel za ňou? Logické by to bolo.

"Čo ste urobili s ňou?"

"Ja som sa s ňou najprv trocha zahral a Asema z nej potom pil. No ďalej neviem. Valerius nás oboch odrovnal tými hnusnými hodinkami. No pravdepodobne ju vzal do Vertie." do pekla. Ako sa s ňou mám teraz stretnúť? Do Vertie sa nedostanem ani keby som sa postavil na hlavu. Vlastne...dostať by som sa tam aj dostal ale ešte neplánujem zomrieť.

"Idem sa do baru trocha odreagovať. Pridáš sa braček?" opýtal sa nakoniec no ja som nesúhlasne pokýval hlavou.

"Si rovnaká padavka ako keď si bol mladší." zasmial sa a tresol za sebou dverami.

Tak padavka? Za to,že sa nechodím ožierať ako on? Keď ja som preňho kvôli tomuto padavka naozaj neviem čo je on v tej veci so Sierrou. Musím mu ohľadne toho nejako dohovoriť. Nechať ju v tom samú predsa nie je riešenie hodné stosedemdesiatosem ročného chlapa.

Do rána som potom robil všemožné. Hral som...čítal som...bezcieľne behal hore dole po byte utopený vo vlastných myšlienkach. Proste som čakal na moment kedy mi zazvoní mobil a ja budem opäť počuť jej krásny hlas. Teda ak naozaj zavolá. Nedivil by som sa ak by sa na to vykašlala.

Na moje prekvapenie však o desať minút deväť môj mobil naozaj zazvonil. Okamžite som ho schmatol zo stola a trocha nervózne som zodvihol. Sám vlastne neviem prečo som bol nervózny.

"Dobré ráno. Spala si dobre?"

"Netvár sa prosím,že ťa to naozaj zaujíma. Prečo som ti mala zavolať?"

"Chcem sa stretnúť. O desiatej v kostole?" opýtal som sa a aj napriek značnej vzdialenosti medzi nami som si bol vedomý ako na to zareagovala. Určite som ju značne rozhodil no musím jej to povedať.

"Tristan ja neviem. Nie je to práve ten najlepší nápad."

"Prosím Čierna ruža. Je to dôležité."

"O desiatej?"

"Áno." sotva ako som vyslovil to krátke slovíčko tak ona zložila. Zjavne z toho nebola nadšená no čo už. Ani mne sa o tom nebude hovoriť ľahko. No po včerajšku to naozaj nepočká.

Dal som si riadne horúcu sprchu a hodil som na seba druhú košeľu. Namiesto bordovej som si vzal čiernu a k tomu tmavomodré džínsy. Čierne topánky a čierny kabát. Strčil som si do vačku kľúče a mobil a vyrazil som. Nechcelo sa mi ísť autom a tak som sa pobral pešo. Dnes to vyzeralo na dosť normálne počasie. Spoza oblakov kde tu vykuklo slnko ktoré síce nehrialo no vnieslo do tohto šedého dňa trocha svetla.

Dorazil som v menšom predstihu no ona tam už aj napriek tomu sedela. Rovnako ako minule som si k nej sadol no ona mi nevenovala ani pohľad. Hľadela dopredu na oltár a vyzerala dosť zamyslene. No aspoň som mal čas pokochať sa jej nevýslovnou krásou. Tmavomodrý kabát ktorý mala na sebe sa dokonale hodil k jej krásne čiernym vlasom ktoré jej padali na ramená v miernych kučerách.

Po chvíľke ticha kedy som aj ja skončil zízaním niekam do prázdna sa konečne pozrela na mňa a ja som vytušil,že čaká na vysvetlenie. Zrazu som však zo seba nedokázal vydať ani hlásku. To ako som jej pozrel do tých krásnych smaragdových očí mi úplne odoprelo schopnosť hovoriť.

"Budeme tu len tak sedieť alebo konečne vyklopíš prečo sme tu?"

"Prepáč. Poviem ti to...samozrejme." ona sa na mojej zmätenosti zjavne bavila no ja som sa chcel v tej chvíli prepadnúť niekam hlboko pod čiernu zem. To sa pred ňou musím naozaj strápniť tým,že budem koktať ako debil?

"Na začiatok sa ťa niečo opýtam. Povedal ti Albert čo sa stalo s upírmi ktorý ťa uniesli?"

"Áno. Vojská z Vertie vraj našli po pár dňoch ich telá."

"Tí upíry boli moji rodičia Čierna ruža. Asema ich na tú úlohu vybral aj keď vedel čo s nimi bude." keď som vyslovil slovo rodičia jej pohľad okamžite zmäkol a naplnil sa ľútosťou.

"To mi je ľúto. Ja...je to vlastne moja chyba. Prepáč."

"Toto už prosím nikdy nepovedz. Nie je to tvoja vina. V žiadnom prípade. Ak za to niekto môže tak jedine Asema."

"Prečo si chcel aby som o tom vedela?"

"Aby ti bolo jasné prečo ťa chcem chrániť. Keď už sa stalo to čo sa stalo a ty si stále tu tak nedovolím nikomu aby na teba čo i len siahol." týmito slovami som ju zarazil ešte viac. Vytreštila na mňa oči no ako som videl nedokázala nájsť tie správne slová aby zareagovala.

"Ako sa má Sierra? S malým všetko v poriadku?"

"Asi áno. Nebodaj sa Darius o ňu zaujímal?"

"Bohužiaľ nie no to neznamená,že sa nebudem zaujímať ja. Je to predsa aj moja rodina. Či už neter alebo synovec."

"Mala by som už ísť. Mám sa stretnúť s Albertom a nechcela by som meškať."

"V poriadku. To čom chcel som ti povedal. Ak by ste so Sierrou niečo potrebovali kludne sa mi ozvi." s malým úsmevom prikývla a bez ďalších slov ma tam nechala. Ja som sa za ňou díval až kým som ju nestratil z dohľadu a potom som sa tiež pomaly pobral preč.

Nech si o tom už myslí čo chce. Aspoň ma vypočula a vie prečo som sa ju snažil chrániť už na plese keď som si uvedomil kto vlastne je. Možno je pre nás naozaj taká nebezpečná ako hovorí tá legenda no možno ani nie. V každom prípade nedovolím Asemovi aby ju zabil. Niečo na nej je. Niečo čím mi učarovala už keď som ju uvidel na plese.