Black Rose

18.Dracula

„Takže aké máš so mnou plány?“

„Ja neviem. Čo by si chcela robiť? Keď už sme teda skončili u mňa.“

„Ty si to predsa navrhol.“

„Ale ty si súhlasila.“ prevrátila som očami zatiaľ čo sa Tristan zvalil vedľa mňa na sedačku. Musím povedať, že to tu mal naozaj pekne zariadené. Prevládali tu hlavne čierna, bordová a biela. Takže môj štýl...a vlastne aj celkovo taký upírsky.

„No dobre tak čo keby sme si pozreli nejaký film a potom sa okolo polnoci pôjdeme prejsť. Presne ako na Vianoce. A pokojne sa môžeme túlať až do rána ak budeš chcieť. Potom sa vrátime sem a kým sa zobudíš urobím ti raňajky. Čo ty nato?“

„Tak moment. Ty chceš aby som tu spala?“

„A?“ mykla som plecami zatiaľ čo on sa začal smiať. Keď som sa nad tým tak zamyslela ani to neznelo zle. Stráviť čas vo dvojici. A navyše sa mi tá prechádzka na Vianoce páčila takže som nad tým naozaj uvažovala. Veď nemám čo stratiť.

„Tak dobre. Myslím, že môže byť.“

„To naozaj?“

„Jasné. Snáď si si to nerozmyslel?“

„Samozrejme, že nie Čierna ruža.“ cítila som, že bol rovnako napätý ako ja. A to ma popravde dosť zarážalo. Z čoho by už len on mal byť nervózny? Veď vyzerá tak protizákonne dobre, že si získa určite každú na ktorú sa pozrie. Tie jeho oči, úsmev, to ako milo a pútavo vie rozprávať.

Tristan sa nakoniec pustil do hľadania nejakého filmu zatiaľ čo ja som sa nestačila diviť koľko hororov a najrôznejších filmov s podobnou tematikou mal. Obaja sme sa tam hrabali aj dvadsať minút keď v tom som natrafila na niečo čo mi prišlo ako dobrý nápad a zároveň provokácia v jednom.

„A čo toto?“

„Ty si zo mňa akože robíš žarty? Draculu ti tu viem naživo predviesť. Ja budem sám veľký Lord Dracula a ty budeš moja Mina.“ skôr ako som sa nazdala ma vytiahol zo zeme kde som doteraz sedela a hrabala sa vo filmoch. Jednou rukou ma chytil okolo pása a pritiahol si ma k sebe. Chvíľu mi len tak mlčky hľadel do očí no následne mi pomaly naklonil hlavu nabok. Hranou tesáku mi opatrne prešiel rovno po krčnej tepne ktorá dozaista pulzovala ako o život.

„Len pokoj. Dobre vieš, že ti neublížim. To len...tvoja krv vonia tak neskutočne sladko a neodolateľne.“

„Tak prečo ju neochutnáš? Ak čakáš na to moje dovolenie práve som ti ho dala.“

„Myslíš to vážne?“

„Smrteľne.“ so zavretými očami som pocítila ako sa jeho tesák vzdialil od mojej kože a už som len čakala kedy pocítim pohryznutie. Nič sa však nedialo. Opatrne som otvorila oči zatiaľ čo on ma sledoval doslova akoby sme sa videli prvýkrát v živote. Díval sa na mňa s takým očakávaním a túžbou zároveň.

„Ak by som to urobil nebol by som o nič lepší ako Asema alebo všetci ostatní ktorí ti ublížili. A to nechcem. Nechcem ti pripomínať všetku tú bolesť ktorú si v živote prežila. Ja chcem byť ten ktorý ti pomôže zabudnúť. Niekto kto ťa urobí znova šťastnou.“

„Možno by som to nemala hovoriť ale...za tieto tri týždne...mám pocit, že sa niekým takým naozaj stávaš. Niekým v koho spoločnosti sa dokážem uvoľniť. Aj keď je to vždy na začiatku ťažké...naozaj viem pri tebe na chvíľku zabudnúť akoby na všetko.“