Black Rose

23.Narodeniny

LUNA

Posledné tri týždne boli v mojom živote hádam tie najdepresívnejšie vôbec. Dokonca viac ako keď zomreli rodičia a Grayson či dokonca Jack. Aj keď som sa tu vlastne cítila celkom príjemne, bolo mi tu strašne smutno. Okrem Alberta a občas Valeriusa sa so mnou nikto nerozprával, aj keď som skúšala hovoriť s nejakým tým služobníctvom. Everit im určite zakázal so mnou hovoriť. Milé od neho a dokonca aj to, že sa na mňa od toho stretnutia pri guli totálne vykašlal.

No nie dnes večer. Dnes to tu bolo už od rána ako v blázinci. Už od rána boli prípravy akoby sa večer mala konať nejaká kráľovská svadba. Všade kvety, sluhovia ktorí nevedeli do čoho sa pustiť skôr a samozrejme Valerius ktorý všetko komentoval. A o čo vlastne išlo? Môj drahý „otec“ mal narodeniny. No a ako by to bolo, ak by sa to riadne neoslávilo? V krátkosti mi Albert porozprával, že sa bude konať nejaký ples na ktorom som sa mala zúčastniť aj ja.

Vonkoncom sa mi nechcelo, ale bolo mi jasné, že ak by som odmietla bola by z toho iba zbytočná hádka. No a Albert bol z toho taký natešený až mi bolo ľúto znova ho sklamať. Veď koho vlastne aj zaujíma čo chcem ja, alebo čo cítim? Nikoho. Dôležité je aby boli oni spokojní...so mnou už len niečo bude. Ako vždy.

Našťastie som už bola na ten nešťastný ples prichystaná. Korzetové šaty až po zem, vo farbe niečo medzi fialovou a vínovou. Od pása dolu bola sukňa miestami trocha nazberkaná a hore, presne medzi prsiami bola na nich akoby biela čipka. V podstate jednoduché ale také niečo pre mňa. Trvala som na nejakej takejto farbe lenže Valerius sa ma snažil obliecť do nejakej žiarivej farby. Vraj by sa mi to hodilo viac, ale ja som sa nedala. Nemám predsa päť rokov aby ma niekto obliekal do niečoho čo nechcem. K šatám som si vzala iba obyčajné čierne lodičky a do krku ten nešťastný rubín. Vlasy som si nechala rozpustené a ani s líčením som sa moc netrápila. Tak či tak tam neplánujem zostávať nejako extra dlho.

No a možno práve kvôli týmto myšlienkam som urobila dosť veľkú chybu. Keď mi zvonil mobil ani som sa neobťažovala pozrieť kto volá. Automaticky som si myslela, že je to Marcel. Presne ako sme sa dohodli, volala som mu každý deň. Alebo keď nie ja tak on mne. No v momente keď som zodvihla a na druhej strane zostalo ticho som vedela, že je to niekto iný.

„Ja ani neverím, že si mi to zodvihla. Tak strašne som sa o teba bál Čierna ruža.“

„Ak by som si všimla, že voláš ty určite by som to neurobila.“

„Ale už si zodvihla a ja ťa prosím aby si to nezložila. Musíme sa porozprávať. Prosím ťa. Chýbaš mi.“ mala som sto chutí položiť mu to ale nešlo to. To ako smutne vyslovil posledné dve slová ma dostalo. Bože prečo mi to len robí?

„Prečo si odišla bez jediného slova? Stalo sa niečo? Ak je to kvôli tej puse, ja sa ospravedlňujem. Nemal som v úmysle ti tým nejako ublížiť.“

„Nie, nie je to kvôli tej puse. Tak dobre čiastočne áno, ale...ja proste neviem Tristan. Bolo toho tak veľa, z každej strany a proste som potrebovala trocha času a miesto kde by som mohla rozmýšľať.“

„Preto si si bola pre veci keď nebol u teba nikto?“

„Áno.“ bolo to takto lepšie. Zistila som si kedy nebudú Sierra a Darius doma a využila som to. Vzala som si nejaké veci a znova sa vrátila sem. Bez jediného slova. Veď načo by som aj niekomu niečo hovorila? Tak či tak ich nezaujímam.

„Ale mohla si mi dať vedieť kde budeš. Ušetrila by si mi dosť behačiek od jednej osoby k druhej.“

„Ak si ozaj chcel vedieť kde som zistil si si to. Len nechápem prečo?“