Black Rose

15.Ty a ja

LUNA

"To si ma včera nemal dosť, že voláš?"

"Teba? Ani náhodou. Nechcela by si niekam zájsť?"

"Akože rande?"

"Povedzme."

"Nie." povedala som so smiechom. Sotva som sa zobudila už mi zvonil mobil a nevolal nikto iný ako Tristan. Naozaj som mu nerozumela...tak strávili sme spolu celú vianočnú noc a on mi volá hneď ráno? Aj keď neviem či dvanásť hodín považujete za ráno.

"Prosím...aspoň na chvíľu. Chcem ťa znova vidieť."

"Včera som ti predsa povedala, že medzi nami nikdy nič nebude."

"Nikdy nehovor nikdy Čierna ruža. Upírovi sa odoláva ťažko. A navyše tak sexy upírovi ako som ja."

"Moc si fandíš Veneros."

"Ak si ťa tým získam tak budem rozhodne pokračovať. Čo tak o tretej pred tvojim bytom? Ja už vymyslím nejaký ten program."

"Akým jazykom ťa mám ešte odmietnuť?"

"Ego autem egrediens stabo iuxta te."

"Prosím?" zasmiala som sa no musím uznať, že jeho hlas znel v tom cudzom jazyku naozaj neodolateľne. Bože prečo ma len takto skúšaš?

"Zopakuj to po mne."

"Ego autiem egradiens skabo iuxta te. Alebo také niečo." teraz sa namiesto mňa zasmial on aj keď som nechápala prečo. Predsa som ho odmietla. Teda dúfam.

"Tak sa teda maj. A dávaj si pozor. Dobre?"

"Dobre. Ahoj." s úsmevom som pokrútila hlavou a ľahla som si späť. Pohľad som uprela do čierneho stropu a z nejakého dôvodu som sa nemohla prestať usmievať. Trocha ma síce mrzelo, že som ho odmietla ale takto to bude lepšie. Neklapalo by nám to. Sme príliš odlišní.

Sierra mi ešte v noci poslala správu, že na noc zostane u Marcela takže som bola ešte stále sama. Na jednej strane som tomu bola rada no trocha som sa nudila. Už som si až moc zvykla, že tu nebývam sama. A aby som bola úprimná naozaj sa nemôžem dočkať kedy sa Sierre narodí dieťatko. Bude to niečo bláznivé ale naozaj sa na to teším.

Z postele sa mi nechcelo von ani náhodou takže som tam zostala až to tretej kým niekto nezazvonil. Predtým ako som otvorila som si rýchlo trocha učesala vlasy aby som nevyzerala ako z hororu. Na sebe som síce mala iba čierne šortky a starú Jackovu mikinu no na to aby som sa prezliekala už čas nebol. A ak by aj bol asi by som sa s tým nebabrala. Som predsa doma takže môžem mať sa sebe čo sa mi len zachce.

Trocha neisto som prešla ku dverám a doslova so zdržaným dychom som otvorila. Prvé čo som uvidela boli jemne sivé oči a milý úsmev ktorý okamžite donútil usmiať sa aj mňa. No čo tu do pekla robí? A navyše prečo pôsobí tak strašne neodolateľne? Bol celý oblečený v čiernom. Mal už ako zvyčajne mierne strapaté vlasy a navyše sa opieral o rám mojich dverí.

"Čo tu robíš?"

"Veď si predsa povedala, že so mnou pôjdeš von."

"Nepovedala...no tak počkať..." prekrížila som si ruky na hrudi a podozrievavo sa naňho zadívala. Neurobil to!

"Ty si ma oblbol. Využil si, že som ti nerozumela ani slovo."

"Možno." uškrnul sa a bez toho aby som ho vôbec pozvala dnu vošiel. Vtedy som si spomenula aké výhodné by bolo ak by na upírov platilo to, že nemôžu vojsť bez pozvania.