Black Rose

33.Moje dieťa?

LUNA

„Pokojne môžeš otvoriť oči Luna. Všetko je v poriadku." nemala som to síce veľmi v úmysle, ale donútil ma k tomu ten neskutočne známy hlas, ktorý som nepočula už dlhých sedem rokov. Hlas môjho milovaného bračeka Graysona. Vždy som ho brala, ako svojho malého brata, aj keď bol odo mňa vlastne o tri roky starší. Vždy som však bola ja tá, čo sa zastala jeho a takmer nikdy naopak.

„Bojím sa."

„A čoho?"

„Že toto všetko je len moja predstava a keď otvorím oči, ty tu nebudeš." naozaj som sa toho bála. Počuť opäť jeho hlas po tak dlhom čase mi dodalo nejakú tú nádej, ale bála som sa, že sa to všetko skončí rovnako rýchlo, ako to aj začalo. To by bolo asi najhoršie.

„Už nikam nepôjdem sestrička. Sľubujem. Už budeme navždy spolu." nakoniec som predsa len pomaličky otvorila oči a prvé čo som videla bol on. Ako kľačal pri mne s úsmevom na tvári a šťastím v očiach. V tých nádherne sivých očiach, ktoré som dôverne poznala. Bledohnedé vlasy mal rozstrapatené, presne ako som si pamätala z toho osudného dňa a odetý bol celý v bielom. Košeľa, nohavice, topánky...všetko biele. Po chvíľke sa podarilo usmiať aj mne a on mi následne dosť opatrne pomohol sa najprv posadiť a potom ma vytiahol na nohy. No ani to mi nijako neprospelo v orientácii. Všetko okolo nás bolo biele, v podstate prázdno. Žiadne steny ani stop ani nič. Všade len biela farba.

„Tak veľmi si mi chýbala. Celý ten čas." povedal po chvíľke a ja som sa mu v momente hodila okolo krku. On si ma k sebe dosť silno privinul, až to na chvíľku zabolelo. No...bola to príjemná bolesť. Konečne mám späť svojho drahého brata.

„Toto mám brať tak, že som konečne zomrela? Je koniec?"

„Áno. Asema ti bez ľútosti vyrval srdce a tým nastala pre teba vlastne konečná. Už viac nie si človek."

„A čo dieťa? Urobila Bella o čo som ju prosila?" mlčky prikývol a mne vtedy neskutočne odľahlo. Bola som na ňu hrdá. Zvládla to na jednotku. Bože len nech na to Asema nepríde.

„A Tristan? Už to všetko vie?"

„Prečo sa nepozrieš sama?" opýtal sa a ja som na neho len nechápavo pozrela. Po chvíľke, keď sa však podlaha pod našimi nohami začínala akoby strácať, som okamžite zacúvala, ale Grayson ma nikam nepustil. Namiesto toho ma zozadu objal okolo pása, aby si bol istý, že nikam nepôjdem a spolu sme potom pozerali na zem, až kým biela nezmizla úplne a nám sa nenaskytol pohľad na tú osudnú miestnosť. Len tak voľne pohode ležali telá tých bytostí v plášťoch, Asema s odseknutou hlavou pri kotle, Albert s dýkou v srdci vedľa neho, ostatný dobití a celí od krvi, Bella ktorá sedela na schodoch a potom on. Tristan. Ten sedel v rohu miestnosti s mojim telom v náručí, zatiaľ čo mu po lícach tiekli slzy. Ten pohľad ma neskutočne bolel, ale...nedokázala som mu pomôcť. Už nie.

„Vie už o tom?"

„Ešte nie. No myslím, že o chvíľu sa to prevalí. Bella mu to určite povie. To vlastne ona...ona zabila Asemu. Nie Tristan. Ten keď ho uvidel, ako drží v rukách tvoje srdce, okamžite sa zložil. A samozrejme, že to chcel Asema využiť a zabiť ho, no Albert sa ho snažil brániť. A tak potom dopadol aj on. S dýkou v srdci. Bella to nakoniec už nevydržala a ani sám neviem ako, ale stačilo jedno zaklínadlo, aby sa zjavil meč a ten odťal Asemovi hlavu. Úplnou ľahkosťou. A keďže bol vlastne ten meč z kúziel a mágie, nemal šancu to prežiť. Ostatní sa postarali o tie bytosti v plášťoch a to bolo celé. Koniec veľkej bitky." dokázala som si to všetko naozaj živo predstaviť. To ako to muselo Tristana strašne zobrať. Ako chcel Albert zabiť Asemu, ale ten zabil jeho. A hlavne to, ako Bella zasadila posledný úder. Bola som na ňu naozaj hrdá. Ešte viac, ako pred chvíľou. Dosť ma však bolel aj pohľad na Marcela a Valeriusa. Obaja kľačali pri Tristanovi a slzy nechýbali ani u nich. Toto som nechcela. Nechcela som, aby kvôli mne niekto plakal či smútil. Darius ten v podstate sedel na schodoch vedľa Belly a Stefan si ešte obzeral Asemovo mŕtve telo.