Black Rose

5.Spasiteľ

LUNA

"Grimová. Teší ma." podala som mu ruku a on mi na nej ako pravý gentleman zanechal jemný bozk.

Bol o niečo vyšší ako Tristan ktorý sa odo mňa nepohol ani na krok. Rukou ma chytil okolo pása čím sa mu podarilo vyviesť ma z miery. A to riadne. Som rada,že s nimi vôbec vydržím v jednej miestnosti a nieto ešte aby sa ma niekto z nich dotýkal. Pri tanci mi to však až tak nevadilo. Ten som si vlastne docela užila.

No späť k Asemovi. Jeho výraz tváre bol nečitateľný už od doby čo k nám prišiel. Oči neustále upieral na rubín rovnako ako Tristan predtým. Pri tejto predstave mi po chrbte behali zimomriavky no navonok som sa snažila pôsobiť tak pokojne ako to šlo. Mal na sebe oblek ako všetci ostatný s veľmi vkusnou tmavofialovou košeľou. Jeho tmavomodré oči a trocha strapaté vlasy medenej farby dokonale dopĺňali jeho upírsky šarm. Upírky pred ním určite padajú na kolená.

"Som naozaj poctený,že ste sem zavítali slečna Grimová. No nemyslíte si,že je to istá forma provokácie?"

"Obavám sa,že som vašej otázke veľmi nerozumela pán Varaell. Prečo by to mala byť provokácia?"

V momente ako som dopovedala som pocítila ako si ma k sebe Tristan pritisol silnejšie a začalo mi dochádzať čo som vlastne urobila. Ja som mu vlastne nahrala na smeč. Mala som držať jazyk za zubami a nie sa tu strapňovať. Úplne mi vyšumelo z hlavy čo vlastne ten rubín znamená. No a podľa Albertových slov sa upíry a Stopári naozaj nemajú v láske.

"Prepáčte. Tak som to nemyslela." povedala som zahanbene skôr ako stihol niečo povedať on a pohľad radšej sklopila do zeme.

"Tristan rád by som s tebou na chvíľu hovoril. Osamote." posledné slovo zdôraznil akoby mu malo moc zachrániť život a som si istá,že ma takmer doslova zavraždil svojimi modrými očami.

Obaja ma tam bez slov nechali a pobrali sa niekam bokom. Ja som urobila to isté. Po celej sále som zúfalo hľadala Fabiana no jeho zrazu nebolo nikde. To je čistý on. Keď ho človek potrebuje tak nikdy nie je poruke. Sierra sa tiež vyparila takže som tu zostala vlastne sama. Nechápem načo sem vôbec prišla keď po desiatich minútach aj tak odišla. Znepokojovalo ma,že odchádzala s plačom no nedokázala som z nej nič dostať. Možno zajtra.

"Hľadám ťa už najmenej desať minút. Musíš vypadnúť." sotva som sa stihla otočiť aby som zistila o koho ide už ma ten niekto zozadu strkal ku dverám.

"Čo tu prosím ťa robíš?"

"Na to nie je čas Luna. Asema teraz už vie čo si zač a pochybujem,že ťa nechá na pokoji."

"Ale ja ešte nemôžem odísť...nezbavila som sa toho upíra."

"To je jedno. Ja to Marcelovi nejako vysvetlím." konečne sme si vzájomne pozreli do očí. Tie jeho boli plné strachu a hnevu zároveň. Keď videl môj zmätený výraz povzdychol si a vyčaril trocha neistý úsmev.

"Luna všetko bude v poriadku len teraz musíš ísť so mnou. Prosím ťa ver mi...ide ti o život." prikývla som zatiaľ čo on ma vzal za ruku a viedol preč.

Desil ma jeho vážny výraz tváre rovnako ako jeho pohľad. Kto je do pekla ten Asema keď sa ho Albert tak bojí? Je snáď niečím iný ako ostatní upíry? Aj keď každý z nich je istým spôsobom iný. Nie všetci sú sérioví vrahovia túžiaci iba po krvi. Sú medzi nimi aj jednotlivé výnimky ktoré sa dokážu ovládať. No tých by ste pomaly dokázali spočítať na prstoch jednej ruky.

"Soler. Ako dlho sme sa to vlastne nevideli?" zamrazilo ma keď som začula Asemov hlas tesne za sebou. Albert okamžite zastal a ruku mi zovrel ešte pevnejšie. Obaja sme sa pomaly otočili a on predstúpil predo mňa rovnako ako pred chvíľou Tristan.