Black Rose

1.Moja krv

LUNA

V momente keď som zostúpila z posledného schodu začali hodiny odbíjať deväť. Zavrela som za sebou drevené dvere a zhlboka sa nadýchla príjemne teplého vzduchu. Na moje prekvapenie tu bolo nejako málo ľudí. Prešla som ku stolu a hodila naň tašku. Vyzliekla som si kabát ktorý putoval na operadlo stoličky a nakoniec som sa posadila. Ani sama som vlastne nevedela prečo som dnes tu. Mala som radšej zostať doma a konečne sa poriadne vyspať.

Prehrabala som sa v kope papierov čo som mala všade po stole no nakoniec som ich aj tak hodila iba späť na kopu a ďalej sa s nimi nezaoberala. Tajne som dúfala ,že sa upracú či vyparia sami od seba. Bolo to naivné ja viem no trocha predstavivosti ešte nikdy nikoho nezabila.  Pohodlne som sa oprela o operadlo a zaklonila hlavu. Privrela som oči snažiac sa úplne odpútať od reality. Totálne ticho v mojej hlave prerušilo až klopkanie podpätkov na drevenej podlahe.

"Prosím ťa povedz mi,že máš dnes večer čas. Musím sa s niekým nutne porozprávať."

"Ešte neviem Sierra. Dám ti vedieť."

"Luna je to naozaj dôležité. A ešte kým nezabudnem chce ťa vidieť Marcel. Vraj ide o niečo veľké."

Týmito slovami okamžite upútala moju pozornosť a ja som otvorila oči. Pri mojom stole stála vďaka opätkom vysoká blondínka so žiarivo modrými očami a vždy milý úsmevom. Samozrejme,že červený rúž nesmel chýbať. To by ani nebola Sierra ak by opustila byt bez pier ako paradajky. No musím uznať,že k nej štýlu obliekanie a vystupovaniu to bola vždy akoby čerešnička na torte. Čipkovaná blúzka tentoraz v bielej farbe s bordovou sukňou samozrejme nesmeli chýbať.

"Čo konkrétne zahŕňa to niečo veľké? Ak si myslí,že mu teraz v tomto počasí pôjdem naháňať nejakých upírov tak na to nech zabudne. Teraz by som von nevyhnala ani psa."

"Nepovedal mi nič podrobnejšie. Veď vieš aký je." uškrnula som sa a prikývla.

Sierra mi darovala žiarivý úsmev a znova odkráčala preč. Zvuk jej opätkov sa dal počuť v celej miestnosti a rozhodne pútal pozornosť každého. Rukou som si prehrabla čierne vlasy a pobrala sa ku skleneným dverám. Mala som zmiešané pocity no tie som sa pokúsila zatlačiť do úzadia. So zadržaným dychom som vošla dnu a potichu za sebou zavrela.

"Tak čo máš?"

"Posaď sa Luna...je to na dlhší rozhovor."

Trocha ma svojimi slovami vydesil no snažila som sa vystupovať pokojne. Sadla som si na jednu zo stoličiek pred jeho stolom a čakal kým sa otočí tvárou ku mne. Zatiaľ mi pozornosť nevenoval a pohľad upieral na zarámovanú fotku na stene. Zakaždým keď som sa na ňu pozrela ja sa mi tlačili slzy do očí. Naozaj som nechápala ako ju tu môže Marcel mať. Sama sa do dnešného dňa nedokážem bez sĺz pozrieť na fotku svojej rodiny. No a Marcel si prežil ešte možno väčšiu stratu ako ja. Prísť o rodičov a brata je samo o sebe neskutočne bolestivé a nie to ešte stratiť manželku a sedemročného syna.

"Dostali sme typ na nedeľňajší večer. Náš klient by potreboval odstrániť dvoch konkrétnych upírov. Vraj sú v tom nejaké súkromné záležitosti."

"Je to naozaj dôveryhodné? Vieš,že neznášam chodiť naslepo."

"Samozrejme,že viem. A ty by si mala vedieť,že by som ťa na žiadnu misiu ktorá sa nepozdáva ani mne neposlal. Na to s o teba až príliš bojím Luna. Veď si ako moja vlastná sestra. Sedem rokov je predsa len sedem rokov."

Konečne sa na kancelárskej stoličke otočil tvárou ku mne a na nej mu panoval malý úsmev. Modré oči mu v tlmenom svetle žiarili ešte viac ako inokedy. Tiež som sa usmiala a naklonila sa ku stolu. Lakťami som sa oň oprela a čakala na pokračovanie. On však mlčal.