Hidden heart

Eleanor

„Nebude ti vadiť, keď si dám k večeri víno?" milo sa na mňa usmial.

„Pokojne si daj, ja si potom domov zoberiem taxík." Rozhodne som nemala v pláne tu spať. Chcela som ísť domov.

„Nebudeš tu spať?" prekvapene na mňa pozrel, akoby čakal, že áno. No nepoznala som ho poriadne. A nejako ma zrazu ani nepriťahoval.

„Nie, pretože potrebujem ísť skoro ráno do firmy." Vysvetlila som mu. Chcela som mu to viac vysvetliť, no prerušil ma telefón. Môj telefón, ktorý som hneď zodvihla. Všimla som si, že Patric si medzitým nalial víno, z ktorého sa hneď aj napil.

Prekvapilo ma, keď sa v telefóne ozval rozrušený hlas sestričky z nemocnice. Vraj som tam hneď mala prísť. Samozrejme som sa zľakla o čo asi ide. Večerné telefonáty nikdy neveštili nič dobré.

„Mrzí ma to, ale musím odísť." Vyhabkala som po ukončení hovoru. Potrebovala som odvoz a jediný kto mi napadol bol Jaosn. Hneď som mu preto volala. Jediné šťastie bolo, že súhlasil.

„Čo sa stalo?" pýtal sa prekvapený Patric.

„Volali mi z nemocnice. Vraj tam mám hneď prísť. Niečo s Phillom." Vydýchla som unavene. „Chápeš, nemôžem ho nechať v nemocnici samého."

„Rozumiem tomu, nič sa nedeje. Veď my si našu večeru môžeme kedykoľvek vynahradiť." Usmial sa.

Nezdieľala som jeho názor. Nemala som chuť sa s ním viac stretnúť. Čo bola škoda, pretože som si o ňom zo začiatku myslela, že je to dobrý chlap. No zrazu akoby ma všetky moje pocity voči nemu prešli.

„Jason mi píše, že je už tu. Tak ahoj." Rýchlo som vybehla z domu, aby na mňa Jason dlho nečakal.

„Ahoj, ideme do nemocnice. Tam kde si bol vtedy po Miu." Objasnila som.

„Čo sa stalo?"

„Niečo s Phillom, to je ten chlapček, kvôli ktorému som tam vtedy bola. Len mi volala sestrička, že mám hneď prísť." Bola som rozrušená. Dosť som sa bála. Phill sa javil byť už v poriadku, nečakala som preto, že mi znova budú kvôli nemu volať z nemocnice.

„Ty sa hlavne upokoj. Nervy nepomáhajú ani tebe a ani dieťaťu. Nechceme aby si aj ty skončila v nemocnici." Ustarostene vydýchol a nežne ma chytil za ruku.

„To nejde proste. Volali mi z nemocnici a ja neviem čo sa deje."

„El, on bude v poriadku. No musíš myslieť aj na seba." Vydýchol.

Keď sme zastali pred nemocnicou obaja sme vystúpili z auta a ja som ako raketa vpálila do budovy.

„Volali mi kvôli Phillovi, vraj som mala hneď prísť." Prehovorila som na recepčnú, ktorá ma tu veľmi dobre poznala.

„Áno, počkajte chvíľku, zavolám vám doktora." Usmiala sa a už brala telefón do ruky.

Ja som si zatiaľ sadla na lavičku, Jason ku mne a spolu sme čakali. Čím dlhšie to doktorovi trvalo, tým viac nervózna som bola. Boli to vážne dlhé minúty, kým k nám prišiel.

„Dobrý večer, som rád, že ste prišli." Usmial sa doktor a podal mi ruku.

„Čo sa stalo?"

„Phill odpadol, tak ho priviezli hneď k nám na oddelenie. Robíme mu nejaké vyšetrenia, ale všetko sa zdá byť zatiaľ v poriadku. No on trval na tom, že vy tu musíte byť." Pousmial sa doktor. V tom momente som si úľavou vydýchla. Vážne som sa bála, že by sa niečo mohlo pokaziť.

„Takže bude v poriadku?" prehovoril za mňa Jaosn.

„Určite áno. Pravdepodobne to bolo len vyčerpanosťou alebo nedostatočným pitným režimom, na ktorý nikto nedal pozor. No dali sme mu pre istotu infúziu a robíme ešte potrebné vyšetrenia. Pri jeho diagnóze nemôžme nič zanedbať. Ale poďte, zoberiem vás za ním."

Po boku doktora sme sa pohli tou známou cestou a prešli sme až do Phillovej izby. Na veľkej nemocničnej posteli ležal malý chlapček, ktorý sa k nám otočil v momente ako sme otvorili dvere. Obišla som doktora a kľakla si k nemu.

„Ahoj hrdina." Usmiala som sa a pobozkala ho na čelo.

„Ahoj Ellie." Zasmial sa hlapček. On musí byť v poriadku...

„Ahoj Phill." Ozval sa spoza mňa Jason, ktorý sa naklonil, aby mu podal ruku. „Síce ma nepoznáš, ale ja som Jason. El mi o tebe rozprávala."

Phill chvíľku na Jasona zazeral, až sa napokon ozval: „Nie som Phill, ale hrdina."

Musela som sa nad tým zasmiať. Prekvapilo ma však, že sa zasmial aj Jaosn, ktorý sa opravil a oslovil ho hrdina.

„Ellie ma tak pomenovala. Vraj som hrdina za to, čím všetkým som si prešiel a hrdinsky to zvládol." Vysvetlil Jasonovi s úsmevom na perách.

„Ellie mala pravdu. Si naozaj hrdina." Usmial sa Jason, ktorý obišiel posteľ a priniesol mi stoličku. Ja som si sadla a hneď na to si sadol na ďalšiu aj Jason.

„Ellie mám rád. Ellie sa o mňa stará a vždy je tu so mnou. Je ako moja druhá mamička." Akože zašepkal Jasonovi. „Vieš, lebo moja prvá mamička na mňa dáva pozor z nebíčka. Tu dole ju nahradila Ellie, ktorá na mňa dáva pozor." Veľmi ma dojali jeho slová.

„Ospravedlňte ma na chvíľku." Pousmiala som sa a hneď som vyšla na chodbu.

Musela som si poutierať slzy, ktoré mi vyhŕkli z oči. Počuť niečo také od Philla bol proste dar. Bola som za toho chlapčeka naozaj rada. A bola som ochotná urobiť čokoľvek, len aby mohol žiť so mnou.

„Si v poriadku?" vyšiel za mnou na chodbu Jason.

„Áno, len ma dojalo to, čo povedal. To tie hormóny proste." Zasmiala som sa. „Ako by to bolo včera, čo som ho spoznala."

„Poznáš ho dlho? Ako si sa k nemu vôbec dostala?" pousmial sa Jason.

„Poznám ho tri roky. Zoznámili sme sa na jednej charitatívnej akcii, ktorú sme pre jeho detský domov organizovali. Bolo to v rámci našej finančnej podpory. A od tej chvíle som s ním vždy, keď ma potrebuje, ale aj keď ma nepotrebuje." Usmiala som sa.

„Prečo si ho neadoptuješ? Nebolo by to jednoduchšie?"

„Ako v čom. Sama si ho adoptovať nemôžem a vhodného adepta na „otca" som nenašla. Takže bohužiaľ. Môžem mu pomáhať len takto." Bolo mi to nesmierne ľúto,. Ten chlapček si zaslúžil šťastnú rodinu.

„Čo keby som ti pomohol?"