Hidden heart

Jason

„Pane, ale to nemôžete urobiť. Ja nemôžem prísť o túto prácu. Ja ju naozaj potrebujem." So slzami v očiach na mňa pozerala.

Určite si myslela, že jej slzy ma nejako obmäkčia a ja povolím. No to bola na veľkom omyle. Boli priestupky, ktoré som aj ja dokázal tolerovať. Ale toto som prehliadnuť nemohol. Veď ma takmer pripravila o zákazku.

„Očividne to urobiť môžem, pretože sa to práve deje." So smiechom som nad ňou pokrútil hlavou. „Nebudem tu zamestnávať neschopných ľudí. Daj som ti druhú šancu a čo si dokázala? Prišli mi na teba ešte aj sťažnosti. Máš pocit, že to je v pohode?"

„Ale ja tú prácu naozaj veľmi potrebujem." Zopakovala mi znova.

„Takmer som kvôli tebe prišiel o dobrú ponuku. Vážne si myslíš, že to nechám tak? Prosím ťa vypadni z mojej kancelárie." Zavrčal som. Naozaj som bol na ňu poriadne nahnevaný. „V pondelok o desiatej ťa tu však očakávam. Modlí sa, aby som ťa nevyrazil." Vysmial som ju.

Hneď ako odišla z kancelárie ja som si povolil kravatu a hodil ju na stôl. Ako ja nenávidím obleky. Na košeli som si povolil pár gombíkov a lenivo sa oprel v kresle. Mal som toho na dnes už dosť. Potreboval som vypadnúť. Našťastie bol piatok a pre mňa to znamenalo jediné. Opustiť firmu, navštíviť bár. Hneď som o tom informoval Jacka, ktorý našťastie súhlasil.

„Pane, vonka vás už čaká auto." Do mojej kancelárie vošla recepčná. Načo má dole ten telefón, panebože?

„Výborne. Nabudúce použi telefón." Pretočil som očami. Po jej odchode som si do tašky zbalil notebook a k nemu som hodil aj kravatu. Sako som odkvačil a prehodil si ho cez predlaktie. Na dnes bolo už dosť formálnosti.

Pomaly som sa výťahom dostal až na prízemie. Na recepcii som odovzdal svoju vstupnú kartu a vyšiel som z budovy. Nasadol som na zadné sedadlo a prekvapilo ma, keď som tam videl sedieť Jacka.

„Čo tu robíš?" prekvapene som na neho pozrel.

„No moje auto som dnes požičal Lucy. Takže ma dnes hodíte domov vy." Zaklipkal mihalnicami v doprovode nevinného úsmevu.

Pretočil som nad ním očami, ale nechal som to tak. Nemám s tým najmenší problém.

„Takže najprv ideme k Jackovi?" v spätnom zrkadle sa na mňa pozreli tmavé oči môjho šoféra a ja som súhlasne prikývol.

„Ako to dnes dopadlo s Copsom?" zvedavo na mňa pozrel Jack.

„Zmluvu podpísal úplne v pohode. Takže budúci týždeň začneme s plánovaním a snáď do troch mesiacov aj s výstavbou." Pousmial som sa.

„A čo tvoja asistentka? Čo budeš robiť s ňou?"

„Dostane výpoveď. Preboha veď toto je tak dobrá zákazka a ona ma o ňu takmer pripravila. To nemôžem nechať len tak a ešte aj bez nejakého potrestania." Nahnevane som pokrútil hlavou. „Čo keby sme dnes skočili do baru?" navrhol som. Chcel som len zmeniť tému, pretože o práci som sa práve teraz naozaj baviť nechcel..

„Môžeme. Lucy je dnes u kamarátky, takže to je v pohode." Zasmial sa.

„Tak sa po teba stavím okolo ôsmej, takže buď pripravený."