Hidden heart

Eleanor

„Slečna Price? Prišiel za vami akýsi mladík. Lenže nemá dohodnuté stretnutie, tak som nevedela čo s ním." Dovalila sa mi do kancelárie postaršia pani.

„Ďakujem Maggie. Posaď ho do zasadačky osem, nech na mňa počká." Síce som neprijímala stretnutia, ktoré neboli dohodnuté, ale možno to bude niečo dôležité alebo zaujímavé.

Preto som si zo stola vzala svoj poznámkový blok a obhryzené pero s logom našej spoločnosti. Nasadila som si okuliare a za sprievodu klopkania mojich lodičiek som vyšla z kancelárie. Musela som zísť o poschodie nižšie, kde sa nachádzali len zasadačky a do jednej, s číslom osem, som vstúpila. Pozrela som hneď na osobu, ktorá tu už sedela a nebyť dverí, ktorých som sa v tej chvíli držala, asi by som spadla. Spoza dlhého stolu na mňa pozrel pár tmavých očí a ja som mala chuť sa otočiť a odísť. Čo ten tu dopekla robí?

„Dobrý deň slečna Price. Ospravedlňujem sa, že vás vyrušujem pri práci, ale mám pre vás jednu luxusnú ponuku." Natiahol ku mne ruku, čo som prijala a my sme si tak nimi potriasli.

„O čo ide?" sadla som si oproti neho, aby som mala dobrý výhľad.

Otvorila som si svoj poznámkový blok a na čistú stranu som si napísala dnešný dátum. Pohľad som potom stočila späť na chlapa, ktorý sedel oproti mňa. Rozmýšľala som, či vedel, že u pracujem ja alebo je to proste len náhoda.

„Ako iste viete, vlastním jeden luxusný podnik. Ide o jeho zviditeľnenie." Vyceril na mňa svoj žiarivý chrup a ja som mala nutkanie pretočiť očami.

Bolo to aj tým, že som už od rána mala príšernú náladu. Bolo mi zle a bola som príšerne unavená. A to som spala naozaj dlho. Do toho všetkého som mala byť poobede u mojej gynekologičky a z toho som bola maximálne nervózna.

„Aký typ reklamy máte na mysli?" povzdychla som si.

V odrážkach som si písala všetko, čo mi povedal, aby som náhodou na niečo nezabudla. Budem to potom musieť niekomu dať, aby mi urobil z toho zápis. Alebo si ho radšej urobím ja sama?

„To najhlavnejšie je, že chcem ostať v anonymite. Proste budete propagovať len klub, ale moje meno sa nikde nebude spomínať. Iste chápete, že ako majiteľ veľkej a úspešnej firmy si nemôžem dovoliť takéto..." zasekol sa. Podľa mňa hľadal správne slovo ako by opísal bar, ktorý vlastní.

„Iste, rozumiem tomu." Zastavila som ho pri tom rozmýšľaní. „Do týždňa vám pošlem prvotný návrh toho, ako by reklama vyzerala. Potom sa stretneme a vy mi poviete, čo by ste zmenili, čo by ste urobili inak a čo by ste nechali tak, dobre?" odhalila som na neho aj ja svoje biele zuby. „Je to bežný postup, pri ktorom sa na nič nezabudne a tak budú spokojné obe strany." Dodala som hneď, keď som videla jeho pochybnosti v očiach.

„Ospravedlňujem sa, že vás vyrušujem, ale prišla za vami sestra, slečna." Nakukla do miestnosti Clare.

„Povedz jej nech odíde a dohodne si termín. Toto nie je nákupné centrum, že tu má stále dvere otvorené." Zasyčala som. „Povedz jej, že mám teraz dôležité stretnutie a nemám na ňu čas."

Od kedy sa rodičia rozviedli a otec prestal dávať mame tak vysoké čiastky peňazí, to dievča začalo loziť za mnou. Otravuje ma na každom kúsku a ja už na to nemám nervy. Správanie mojej sestry je na zaplakanie. No bohužiaľ... rodinu si človek nevyberá. Keby áno už by som ju vymenila.

Clare len prikývla a hneď z miestnosti aj odišla. Svoj pohľad som otočila na mladíka, ktorý si ma pobavene obzeral. S hlbokým nádychom som si zahryzla do jazyka, aby som mu náhodou nepovedala nejakú štipľavú poznámku a jemne som sa usmiala.

Musela som si zachovať nejakú profesionalitu aj napriek tomu, že oproti mňa sedel on...

„Je to všetko alebo máte ešte nejaké požiadavky?" prehovorila som.

„Je to všetko. Rád som vás znova videl slečna." Usmial sa a podal mi ruku, ktorú som znova zdvorilo prijala. „A na rodinu by ste kašľať nemali." Významne ešte prehovoril.

Čo ten o tom vie. Je to moja rodina a ja si môžem kašľať na koho chcem.

„Vidíme sa pri ďalšom stretnutí pán Wright." S úsmevom som otvorila dvere a pustila ho z miestnosti prvého.

Zo stola som si ešte schmatla blok s perom a obaja sme sa pobrali smerom k výťahom. Ja som však odbočila na schodisko, po ktorom som vybehla hore a po dlhej chodbe som prešla až k mojej kancelárií.

„Prepáčte, ale nechcela odísť. Čaká vás v kancelárií." Zastavila ma Clare pred tým ako som vošla do miestnosti.

Potrebovala som neskutočnú dávku nervov, aby som jej rovno nevykrútila krk. To dievča bolo len o rok mladšie odo mňa, ale správala sa niekedy ako päť ročná. Bolo to trápne.

„Čo tu robíš?" zasyčala som hneď ako som otvorila dvere do mojej kancelárie

„Máš to tu naozaj pekné. Nečakala som, že starkého firmu vybuduješ do takej dokonalosti." Usmievala sa. Chváli ma... niečo chce.

„Čo tu robíš?" znova som zopakovala moju otázku.

„Potrebujem prácu. Mama mi odmieta už dávať vreckové." Smutne sa na mňa usmiala.

„A odo mňa čakáš čo? Že ťa tu zamestnám? Prosím ťa nebuď hlúpa." Zasmiala som sa. „Jedine tak na miesto upratovačky by si sa hodila."

„Zoberiem čokoľvek. Kľudne aj tú upratovačku." Povzdychla si.

Toto nebola moja sestra. Tá by inokedy hneď namietala a žiadala niečo vyššie, luxusnejšie. Nepozdávalo sa mi jej správanie. Veď aj svoje obvykle ružové šaty vymenila za čierne rifle a šedé tričko.

„Naozaj Sarah, prečo si tu?" povzdychla som si. Možno sa niečo dialo...

„Potrebujeme peniaze. Od kedy sa rodičia rozviedli mama začala veľa piť. Nezvláda to. A ja sa chcem osamostatniť. Veď do bytu plného smradu, fliaš a cigariet si nemôžem zavolať ani Marcusa." Uprela na mňa svoj smutný modrý pohľad.

„Vravela si, že ti zatrhla vreckové, to preto?"

„Áno. Každý jeden peniaz minie na alkohol a ja neviem čo s tým mám robiť. Vôbec ma nepočúva, nestará sa a nepomáha mi. Chcem od nej odísť."

To dievča to malo naozaj ťažké. Bola matkina obľúbená, tá by pre Sarah urobila prvé aj posledné a teraz? Dievča zisťuje, čo je to život.

„Dobre teda. Príď zajtra, pretože ja si musím premyslieť kam ťa dosadím." Uznala som napokon. Veď možno nie je až tak hlúpa a pôjde jej to.

Sarah opustila moju kanceláriu a dnu sa dovalila Clare. Sadla si na stoličku oproti mňa zvedavo sa usmiala.

„Kto bol ten fešák v zasadačke?" usmievala sa na mňa jej typickým zvedavým úsmevom.

„Klient, ktorý mal pre mňa dobrú ponuku." Viac vedieť nepotrebovala. „Ak by sa niekto pýtal tak povedz, že sa vrátim okolo druhej. Musím si niečo vybaviť v meste."

Pousmiala som sa pri pohľade na hodinky. Mala som stretnutie s Lucy... a mojou gynekologičkou. Už o chvíľu budem vedieť či som naozaj tehotná...