Hidden heart

Jason

Opatrne som otvoril dvere do izby a vošiel som dnu. Eleanor sedela na posteli a pozerala z okna.

„Ahoj." Nesmelo sa na mňa usmiala. Prekvapovalo ma, že zrazu nie je tak sebavedomá ako bola u nej v práci.

„Ahoj, o chvíľu príde doktor aj s prepúšťacou správou." Oboznámil som ju.

Sadol som si vedľa nej a spolu s ňou som sa chvíľu pozeral z okna. Potom som svoj pohľad otočil na ňu a obzeral si ju.

Bola odmaľovaná a na čele mala menší leukoplast, ale aj napriek tomu bola pekná. Dokonca by som tvrdil, že krajšia ako keď je namaľovaná. Teraz vyzerala tak prirodzene hoci sa na nej podpisovala únava.

„Čo sa vlastne stalo?" opýtal som sa po chvíli, keď mi to ticho začínalo vadiť. Nebol som na ticho zvyknutý.

„Ja ani neviem. Poriadne si to nepamätám. Jednoducho som vyšla na cestu a potom si už len pamätám, že ma nejaký pán vytiahol z auta, ktoré bolo vo zvodidlách." Povzdychla si. Zaregistroval som ako si inštinktívne pohladkala bruško, na ktorom ešte poriadne nič nebolo vidieť.

„V koľkom si mesiaci?" zvedavo som sa na ňu usmial. Nepoznal som ju, ale vedel som si ju predstaviť s bruškom. Podľa mňa sa jej hodí.

„Ako to vieš?" hneď na mňa obrátila svoj vystrašený pohľad, čom som nie tak celkom chápal.

„Doktor mi hovoril, že ty aj dieťa ste v poriadku. Tak, koľký mesiac?" objasnil som jej.

„To nie je dôležité." Znova sa usmiala a bruško si pohladkala. Očividne o tom nechcela hovoriť a tak som na ňu ani ja zbytocne netlačil.

„A prečo volali Jackovi a nie tvojmu priateľovi?" nechápal som to. Veď ak je tehotná, tak by tu mal byť otec dieťaťa a nie ja, či?

„Mám pre vás tú správu. Stačí jeden podpis a môžete ísť domov." Zrazu sa otvorili dvere a dnu vstúpil vysmiaty doktor. „No pacientku môžem domov pustiť iba v prípade, že sa najbližší týždeň o ňu postaráte. Síce to nebolo nič vážne, ale nechcem nič zanedbať. Takže aspoň týždeň by nemala byť sama a rozhodne by nemala pracovať." Vysvetľoval.

„Iste, postarám sa o ňu. Ešte dnes pôjde ku mne." Ani neviem ako, ale tie slova zo mňa jednoducho vyleteli.

Videl som na Eleanor, že chce namietať, ale napokon len ticho podpísala prepúšťaciu správu a tým sa s nami doktor rozlúčil.

„Stačí keď ma hodíš domov. Ja budem okej." Usmiala sa.

„Počula si doktora, takže pôjdeš ku mne. Ale pokojne zavolaj priateľovi, aby si po teba prišiel. No samu ťa teraz určite nenechám." Možno som to robil hlavne kvôli Lucy a Jackovi. Tí by sa na mňa asi hnevali, keby som sa teraz na El vykašľal. „A ešte si mi neodpovedala. Prečo som musel prísť ja?"

„Pretože sestrička v mojom telefóne našla posledný hovor od Jacka." Povzdychlo si unavene dievča vedľa mňa.

Pomohol som jej dôjsť až k autu, do ktorého si opatrne nasadla a pripútala sa. Rýchlo som ho obehol a nasadol na miesto šoféra.

„No sestrička to pochopila tak, že on bude asi môj priateľ. Preto volala jemu, ale úprimne? Nečakala som, že prídeš ty." Zasmiala sa.

„A čo otec dieťaťa?" absolútne som tomu nechápal.

„Otec dieťaťa ešte nevie, že je otcom." Pousmiala sa. Ruku si oprela o okienko a na tú si položila hlavu.

Vzhľadom k tomu, že som v aute viezol tehotnú ženu, tak som dodržiaval všetky predpisy cestnej premávky. Takže moja cesta domov trvala o čosi dlhšie ako zvyčajne, ale nevadilo mi to. Problém nastal až keď som zastal pred domom a všimol si, že Eleanor zaspala.

Chvíľku som sedel vedľa nej a rozmýšľal, že či ju mám zobudiť alebo vziať na ruky. No viac som sa prikláňal k druhej možnosti. A tak som vystúpil z auta, obišiel ho a otvoril dvere spolujazdca. Eleanor som odpútal a opatrne ju vzal na ruky. Nohou som zabuchol dvere a opatrne som ju vyniesol až ku dverám. Odomknúť ich bolo trocha zložitejšie, ale našťastie sa mi to nejako podarilo.

Vyniesol som ju až do hosťovskej izby, kde som ju položil na posteľ a vyzul ju. V kúpeľni som jej napustil do pohára vodu a ten som jej položil k posteli. No a napokon som ju nechal poriadne sa vyspať.

Zbehol som ešte do obývačky a zapol som si telku. Nebol som veľmi ešte unavený a tak som vybral z vrecka telefón a odblokoval ho. Chcel som sa ozvať Jackovi, aby vedel, že o jeho kamarátku je postarané.

Pre: Jack: Je už u mňa a spí.

Od: Jack: Ďakujem ti kamarát, máš to u mňa. Ako jej je?

Pre: Jack: Je v poriadku aj ona, aj dieťa. Nesťažovala sa na nič, takže...

Od: Jack: Už ti povedala, že si otcom?😳Čakal som, že ti to bude tajiť dlhšie.

Po tej správe, čo som si od Jacka prečítal som už nemal chuť ani odpisovať. Aké moje dieťa? Veď to nie je možné. Prečo by mi to ona tajila? No niečo vo mne ma napokon aj tak donútilo a ja som Jackovi naťukal poslednú správu.

Pre: Jack: Aké moje dieťa? O ničom takom mi ona nepovedala🙄🤔

Od: Jack: Hups. Asi som práve prezradil niečo, čo som nemal. Takže by ste sa mali porozprávať 😁 a hlavne nehovor, že to máš odo mňa. Buď by ma El alebo Lucy zabila.

Na toto som Jackovi už naozaj neodpisoval. Asi sa s ňou budem musieť porozprávať.