Hidden heart

Jason

„Ako to, že to nie je možné? Veď ešte včera to šlo úplne v pohode." Zavrčal som na slečnu, ktorá mala na starosti jednu poondiatú zmluvu. „Snáď sa majiteľ zo dňa na deň nerozhodol, že tú chatrč búrať nechce." Vrčal som na ňu.

Bol som poriadne nahnevaný. Mal som pocit, že pracujem so samými magormi, ktorí nechápu, čo je úlohou našej firmy. Všetkým bolo treba všetko vysvetľovať najmenej desaťkrát a aj tak nechápali.

„Ja- ja neviem." Potichu zakoktala hnedovláska, ktorá sa krčila na stoličke.

Ironicky som sa zasmial a vstal som z mohutného kresla. Z výšky som sa jej doslova smial do oči a sledoval ako sa bojí. Bola neschopná ako každá žena, ktorá tu pracovala. Preto som nerád zamestnával toto pohlavie. No otec mal na to iný názor, ktorý som mu nezazlieval, aj keď sa mi nepáčil.

„Vieš prečo som ťa zamestnal?" položil som jej rečnícku otázku. „Pretože si mi prišla schopná. Naozaj som si myslel, že máš na to tu pracovať. Ale ako vidím asi som sa zmýlil. Takže ak nechceš výpoveď, do zajtra budem mať na stole podpísanú zmluvu." Dal som jej podmienku, ktorú bolo takmer nemožné splniť za pár hodín.

„Ale pán Wright, veď to je nemožné." Potichu zaprotestovala.

„V tom prípade si zbaľ veci a môžeš hneď odísť." Znova som ju vysmial. „Ide o naozaj luxusnú zákazku a ja si to nenechám posrať nejakou neschopnou ženskou."

„Do zajtra budete mať na stole podpísanú tú zmluvu, sľubujem." Pritakala napokon, veď nemala veľmi ani na výber.

Nad jej sľubom som len pretočil očami. V duchu som si však predstavoval ako asi ten podpis zoženie, ale bolo mi to napokon aj tak srdečne jedno. Buď budem mať ja zajtra na stole podpísanú zmluvu alebo bude mať ona podpísanú výpoveď.

Pohľadom som jej naznačil, že má vypadnúť z kancelárie, čo našťastie pochopila. Priestor opustila so sklonenou hlavou a tichým pozdravom. Dvere sa za ňou poriadne ešte ani nezavreli a už sa znova otvárali. Dnu vstúpil vysoký blondiak, ktorému na perách trónil úsmev od ucha k uchu.

„Tvoj krik som počul až na recepciu. Čo urobila, alebo teda neurobila tento krát?" pobavene si sadol do kresla, v ktorom ešte pár minút dozadu sedela ustráchaná brunetka.

„Je totálne neschopná. Mala vybaviť jeden jediný podpis majiteľa nejakého obchodu a ani to nedokázala. Vážne nechápem prečo som ju zamestnal." Zastonal som.

„Pretože tvoj otec-" už zase ma chce poučovať Jack.

„Viem čo hovorí a ty dobre vieš, že ja mám na to iný názor." Prerušil som ho. „Ale ako tak pozerám na teba a ten tvoj úsmev, vyšlo to?" pobavene som si obzrel kamaráta.

„Vyšlo. Bude svadba." Šťastne sa usmial.

Všade okolo mňa boli samé zamilované páry, tehotné ženy alebo svadby. Nič som si z toho nerobil, pretože to ma nezaujímalo. Nebol to život, ktorý by som si vedel predstaviť, a ktorý by som niekedy chcel viesť. No Jackovo šťastie znamenalo veľa aj pre mňa, pretože mi bol ako brat.

„A kedy spoznám tu slečnu, ktorá sa tak obetovala a vezme si ťa?" doberal som si ho.

„V sobotu a presne preto som prišiel." Pousmial sa. „Chcel by som ťa pozvať k nám na obed. Adresu ti pošlem do správy. Však prídeš?" pozeral na mňa svojimi veľkými očami čakajúc na moju odpoveď.

Jack prišiel o oboch rodičov keď mal len päť rokov. Bol som jeho najbližšia a jediná rodina. Aj keď nepokrvná. Moji rodičia ho takpovediac vychovali a z nás sa stali bratia.

„Veľmi rád prídem. Pošli mi adresu a aj čas. A kto všetko tam bude?" Usmial som sa. Veď jeden obed ma nezabije.

„Lucy chce pozvať nejakú kamarátku, ale nevie ešte či príde. Tiež je majiteľka firmy a vraj má veľa roboty. Čaká ju nejaká služobka či čo a musí sa pripraviť. Teda aspoň to mi povedala Lucy." Zažmurkal. „No ak nepríde tak tam budeme iba my traja."