Hidden heart

Eleanor / Jason

ELEANOR

Bolo krátko po ôsmej večer, keď som opúšťala priestory mojej firmy. Našťastie som mala urobené všetko potrebné k projektu pre Jasona a tak som bola oveľa pokojnejšia.

Z kabelky som si vybrala telefón a pozrela som si správy, na ktoré som nemala čas niekoľko hodín. Všetky boli od starých rodičov až na jednu, ktorá bola od Lucy.

Od: Lucy: Mala by si Jasonovi povedať, že bude otec. Nemôžeš to pred ním tajiť.

Len som si nad ňou povzdychla, ale neodpísala som jej. Namiesto toho som v kabelke vyhrabala kľúče od auta, ktoré som odomkla a nasadla na miesto šoféra.

Jason by síce pravdu vedieť mal, ale ja to nechcem. Nepotrebujem počúvať jeho výčitky, že som si mala dať pozor a neviem čo ešte. A určite by sa ani o dieťa nechcel starať. Len som si nad tým povzdychla.

Bola som po celom dni príšerne unavená, ale domov som sa nejako dostať musela. A svoje auto som tu pred firmou len tak nechať nechcela, takže taxík som hneď zavrhla.

V kabelke som len márne hľadala kľúče od domu, ale očividne som ich zabudla vo firme. No vracať sa mi už nechcelo a jediné šťastie boli kľúče od chaty, ktoré z kabelky snáď nikdy nevyberám. A tak som radšej naštartovala a pomaly vyšla na cestu. Síce z pár minútovej cesty sa mi stane takmer dvojhodinová, ale to nevadí. Tak si zajtra privstanem.

Kadejakými cestičkami som sa dostala až na diaľnicu, na ktorej som sa rozhodla kúsok pridať. No moja únava bola každým okamihom väčšia a tak som sa rozhodla zastaviť hneď na prvej benzínke, ktorú som našla.

Vyšla som z auta s úmyslom ísť si kúpiť niečo na jedenie a aj pitie. No na moju smolu predávali len nejaké bagety, ktoré už na prvý pohľad nevyzerali dobre. A tak som si vzala nejaké sušienky a tri fľaše čistej vody. Do zajtra mi to v pohode vydrží a ráno sa najem niekde cestou do práce.

„Bude to všetko, slečna?" milo sa na mňa usmial pán pri pokladni. Keď som s úsmevom prikývla, povedal mi sumu.

„To je dobré." S úsmevom som mu podala o päť dolárov viac ako si žiadal.

Nasadla som do svojho auta, poriadne sa napila a znova naštartovala. Aj napriek únave som odhodlane vyšla znova na cestu neuvedomujúc si možné následky tej pre mňa obyčajnej únavy.

JASON

Bolo pár minút po deviatej, keď ma pri práci vyrušil telefón. S domnienkou, že to je moja sestra som to hneď zodvihol. No namiesto sestry ma prekvapil roztrasený hlas môjho kamarátka.

Jack – A-ahoj, ospravedlňujem sa ti za to, že ťa vyrušujem, ale potrebujem od teba niečo *hovoril tak rýchlo a koktavo až som mal miestami problém mu rozumieť*

Jason – Prosím ťa upokoj sa najprv. Zhlboka sa nadýchni, vydýchni a povedz mi o čo ide.

Jack – Potrebujem, aby si išiel do nemocnice. My sme s Lucy u našich a cesta by nám trvala pomerne dlho. Navyše vrátime sa až v pondelok. *už o niečo pokojnejšie prehovoril*

Jason – Dobre a prečo do nemocnice? Koho tam máš? *nepáčila sa mi predstava, že by som teraz mal ísť pre niekoho do nemocnice, ale pre Jacka... bol to proste kamoš, pre ktorého by som to urobil.*

Jack – Je tam El, teraz nám volali odtiaľ. Takže sa na teba spolieham kamoš. Potom mi zavolaj, keď s ňou budeš. *prehovoril opäť rýchlo a hneď aj zložil. Vôbec mi nedal príležitosť sa vyjadriť.*

Bral som to aj ako takú menšiu výhodu, pretože som mal možnosť aspoň na chvíľu vypadnúť od práce. A tak som na seba hodil prvú mikinu, ktorá mi prišla pod ruku a vyšiel som z domu aj s kľúčmi do neho v ruke.

Za sprievodu mojej obľúbenej rockovej kapely som sa dostal až k nemocnici. Našťastie bolo parkovisko takmer prázdne a tak som zaparkoval blízko pri vchode. Vystúpil som z auta a rýchlym krokom som vošiel do budovy.

„Dobrý večer, mala by tu ležať slečna Price, kde ju nájdem?" milo som sa usmial na recepčnú, ktorá vyzerala maximálne unavene.

„Zavolám vám jej doktora, počkajte chvíľku." S úsmevom mi ukázala na sedačky za mnou, kam som si išiel sadnúť.

Našťastie netrvalo dlho a ku mne prišiel pán v bielom plášti, ktorý sa mi predstavil ako doktor Walker. Oslovoval ma ako jej priateľa, ale ja som momentálne nebol v stave mu tú jeho teóriu vyvracať.

Moje myšlienky neustále utekali k práci a len ťažko sa mi sústredilo na slová, ktoré mi doktor hovoril.

„A kedy ju pustíte domov?" to jediné ma teraz zaujímalo, pretože som potreboval volať Jackovi a oboznámiť ho so stavom jeho kamarátky.

„Vzhľadom k tehotenstvu slečny by sme si ju tu mali nechať aspoň do zajtra." Na moment pozrel do papierov a potom svoj pohľad venoval znova mne. „Ale ak mi sľúbite, že sa o ňu postaráte, tak ešte teraz môže odísť." Tehotenstvo? Ona je tehotná?

„Dieťa je v poriadku?" zaujímal som saj aj keď som nemal na to vôbec dôvod. Možno len... ak by sa ma náhodou Jack alebo Lucy pýtala.

„Nebola to našťastie vážna zrážka. Slečna len v dôsledku únavy vrazila do zvodidiel, takže sú v poriadku aj ona a aj dieťa." Usmieval sa. „Vypíšem vám prepúšťaciu správu a donesiem vám ju do izby číslo 46, tam nájdete ležať aj slečnu."

So stálym úsmevom na perách ma doktor opustil a ja som sa pobral už k spomínanej izbe. Stále mi však v mysli vŕtalo jej tehotenstvo. No potom som to z hlavy nejako pustil. Veď nebolo možné, aby bola tehotná so mnou.