Hidden heart

Jason

„Takže tam naozaj vyrastie nové obchodné centrum?" zvedavo na mňa pozeral pán, ktorého obchod sme dali zbúrať.

„Áno vyrastie. Ale zaručujem vám, že svoj obchod budete mať. Bude dokonca o čosi väčší a priestrannejší." Prisľúbil som len aby mi tú zmluvu podpísal.

„Takže keď vám teraz tú zmluvu podpíšem, neprídem o nič?" uisťoval sa.

Mal som nutkanie pretočiť očami, ale udržal som sa. Veď by to vôbec nevyzeralo profesionálne.

„Nie, neprídete o nič. Obchodné centrum bude mať kapacitu približne 200 obchodov, takže s tým problém nebude." Priznal som.

Ja tú moju asistentku vážne asi vyrazím. Aj tak mi je zbytočná. To je asi aj dôvod prečo poriadne nepoznám ani jej meno. A ako bonus je aj poriadne neschopná. Aby si človek všetko zariaďoval sám. Hlavne, že ona sa milo usmieva a obzerá si svoju manikúru.

„V tom prípade súhlasím. Takto mi to mohla vysvetliť aj tá pani, ktorá za mnou bola." Pousmial sa a zmluvu hneď podpísal. „Tá sa len mračila, zazerala a bola protivná. No ospravedlňujem sa, že som robil také problémy, ale prišlo mi to podozrivé, keď nevedela odpovedať na moje otázky."

„Je to v poriadku. Ospravedlňujem sa ja vám za slečnu." Usmial som sa.

Tá u mňa dlho už pracovať nebude. Len čo tento pán odíde, ona príde na koberček. Od svojich zamestnancov vyžadujem nejakú disciplínu a ona sa javí ako maximálne neschopný človek. A takú osobu ja vo svojej firme tolerovať odmietam.

Pán Cops napokon ochotne zmluvu podpísal, čo pre mňa znamenalo len jedno. Nič nám nebráni vo výstavbe nového centra. Bola to zákazka za slušný balík peňazí a ja som o to prísť nechcel. Takže toto mi naozaj urobilo radosť.

„Tak ja vám teda ďakujem." Usmial som sa na pána.

Podali sme si ruky, rozlúčili sa a on odišiel. Zmluvu som položil na kraj stola k ďalším potrebným dokumentom a zapol som notebook. Dal som si zavolať tú bruntu, Amandu tuším a počkal som si kým príde.

„Volali ste ma pán Wright?" nesmelo sa usmiala, keď vkročila do mojej kancelárie.

„Neuveríš čo som získal." Zasmial som sa a hodil už spomínanú zmluvu na stôl. „A vôbec to nebolo ťažké."

„Ako sa vám to podarilo?" šokovane vzala do ruky papier, ktorý si párkrát obzrela a vrátila mi ho.

„Jednoducho. Len som mu odpovedal na otázky, na ktoré si ty nebola schopná odpovedať. Dokonca sa mi na teba aj posťažoval. Mal by som ťa za tvoju neprofesionalitu vyhodiť, nemyslíš?" pozrel som na ňu s nadvihnutým obočím.

„Prosím, už sa to viac nestane." Zasmial som sa nad jej naivným pokusom.

„Ja viem, že nie. Keď pre mňa nebudeš pracovať, nemá sa čo stať. Nie si pre mňa užitočná. Práve naopak, mám pocit, že ťa vôbec nepotrebujem." Mykol som ramenami. Bolo mi jedno, čo si ona myslí.

Snažil som sa zachovať si pokojný prístup, ktorý ma však každou sekundou opúšťal. Štvalo ma, ako jednoducho si to ona všetko predstavovala.

„Polepším sa." Zaplakala.

„Ale ja nie so tvoj rodič, ktorému môžeš takéto niečo sľubovať. Som tvoj nadriadený, ktorý od teba očakával nejaké profesionálne výkony. No tie bohužiaľ neprichádzajú. Takže ťa viac v mojej firme nepotrebujem." Zavrčal som.