Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

VII. "V mojom živote sú len tri ženy, drahá."

„Pôjdeme tamtým smerom. Je tam malá dedinka v horách.“ Ukázal smerom na východ. Obaja sme popohnali kone tým smerom a Pán znovu začal s rozprávaním. „Bol odtiaľ môj starý otec, tam aj zomrel, keď hľadal tajomný strom. Spadol zo skaly.“

„Aký tajomný strom?“

„Je to strom, ktorý pozná odpoveď na všetky odpovede. Hovorí sa, že na jeho koreňoch je postavený náš kraj.“ Zahľadel sa na hory v diaľke. Boli krásne. Ktovie aké by to bolo hľadieť z ich vrchu dolu. „Našiel ho niekedy niekto?“ Chcel pokrútiť hlavu, no zastavil sa. „Vlastne, hovorí sa, že o tom, kde strom je vedia iba Talari.“

„Kto to je? Myslím Talari.“ Usmial sa. „Si moc zvedavá.“

„Prepáčte.“ Sklonila som hlavu. „To je v poriadku. Teší ma, že chceš o svojom kraji vedieť viac.“ Obdaril ma úsmevom... Neviem či sa mi to zdá alebo je to skutočnosť, no mám pocit, že odkedy ma zbičoval je iný. Možno ma len chce zmiasť. Čiastočne sa mu to darí. „Talari... Vlastne nikto presne nevie, kto to je. Ide o rod. Je to najstarší rod tu. Keď pochopíš, kto si, poviem ti o tom viac. Teraz nemôžem.“

„Prečo nemôžete?“

„Nie si pripravená. Táto krajina je plná vecí, o ktorých si v tamto špinavom svete nemala ani poňatia.“ Prečo nadáva na Middlewich. Ani to tam nepozná. Ja tiež nenadávam na Golden Gate... Alebo áno? „Vidíš tamtú drevenú bránu?“ ukázal pred nás. Zbadala som veľkú drevenú bránu, bola skutočne vysoká. Bola zložená z vysokých drevených kolov zastrčených v zemi. „Táto dedina bola kedysi pod veľkými nepriateľskými vpádmi, táto hranica ju mala chrániť. Zaujímavé na nich je to, že nemôžu horieť. Nepriatelia sa snažili ich podpáliť, no bolo to zbytočné. Ten, kto to staval vedel, čo robí. Chceš sa tam ísť pozrieť?“

„Žijú tam ľudia?“

 „Samozrejme!“ zasmial sa, „Žije tu jeden môj starý priateľ. Poď.“ Pevne som chytila uzdu a vydala sa tryskom za ním. Bolo to tam krásne. Uchvátilo ma, že aj napriek tomu, že je len Máj, jabloň zdobili jablká. Ako je to možné. Zosadla som spolu s Pánom z koňa a hľadela na trom predo mnou. „Ako je možné, že sú tam jablká aj v Máji?“

„Na tomto strome sú jablká stále. Je to záhada aj pre mňa.“ Usmial sa. „Dobrý deň pane.“ Pribehlo ku nám dievča s blond vlasmi. „Ahoj Felicity. Kde je môj drahý priateľ?“

„Tesne ste sa minuli. Šiel za bylinkárkou Elizabeth.“ Prikývol. „Odkáž mu, aby prišiel za mnou zajtra na obed. Budem ho očakávať.“ Prikývla a odišla preč. „Poď, Aya. Ideme!“ vyskočil na chrbát koňa. Chcela som klásť odpor, páčilo sa mi tu. Nechcela som však dostať ďalšie rany... „Teraz budeš opatrná, áno? Pôjdeme cez hory. Budeš sa držať tesne za mnou.“ Kývla som a šla tesne za ním. Nečudujem sa, že mi kázal, aby som bola opatrná. Hory boli naozaj strmé. Bála som sa každého kroku, ktorý D´Artagnan urobil. Ani si neviete predstaviť aký kameň mi padol zo srdca, keď som bola zas v malej dedinke s pevnou pôdou pod nohami. „Pamätáš si na tú bylinkárku, čo som ti ju dnes spomínal? Býva v tamtej chatrči. Hovorí sa, že je jedna z Talarov. Sú veľmi nebezpečný. To, že sú najstarším rodom, znamená, že sú aj najmocnejším. Rod Talarov a Ikarov sa dostal do boja kvôli tomu, kto bude panovať tejto zemi. Ikari boli druhí rod, no aj tak sa dostali k moci. Odvtedy je medzi mnou a touto dedinou menší rozbroj. Talari sú nebezpeční, musíš byť opatrná.“ Prikývla som. „Vy ste teda Ikar?“

„Áno, rovnako ako ty.“ Usmial sa, „A už poď.“ Šla som kúsok za ním, no aj tak som si pripadala lepšie ako v jeho blízkosti. Prešli sme okolo nejakého mnícha v zošednutom rúchu. „Keď nastane čas, ukáže sa kým si. Sila Talarov ťa bude sprevádzať, Grace.“ Otočila som sa za chrapľavým hlasom, no videla som len toho mnícha. „Hovorili ste niečo?“ Mlčal. Akoby ma nepočul. Ignorant! „S nikým sa nerozprávaj Aya!“ zakričal pán päť metrov odo mňa. Rýchlo som popohnala koňa, aby si nevšimol tú medzeru. „Koho nám to čerti nesú?“ smiala sa hrdelne žena, zrejme Elizabeth. „Neprišiel som robiť zlobu.“