Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XXXI. "Koniec cesty."

Po mojom prebudení mi ako prvý prebral zmysli hnilobný pach miešajúci sa s pachom plesne a kameňov. Chcela som zodvihnúť hlavu a pozrieť sa kde sa nachádzam, no hlavu mi niečo solno tlačilo k tvrdej podložke po mojim rozboľaveným telom. Nemohla som dokonca pohnúť ani rukami či nohami. Nemohla som nič. Môj hlas akoby sa niekam vytratl a ja som nemohla vydať ani hlásku. Mohla som len hľadieť na tmavý strop zo žulových kameňov, z ktorého kvapkala voda. Ktovie odkiaľ sa berie. "Elizabeth?" počula som výkrik chrapľavého hlasu niekde za stenami izby. "Ešte budeš musieť počkať! Jakartskú krv tu mám raz za päťsto rokov!" takže Elizabeth. Samozrejme! Kto iný by ma nenávidel natoľko, že by ma uniesol a priviazal k nejakej doske? Jedine ona! Po chvíli klaplo vo dverách, čo mi prezradilo, že niekto vošiel do miestnosti. Zavrela som oči stále predstierajúc svoj spánok. "Ayden, bolo ti toto treba?" spýtal sa ma posmešný hlas, "Keby si nebola hlúpa, mohla si byť od tohto celého chránená. Mohla si byť so mnou v panstve Ikarov. Lenže ty si moc hlúpa na to, aby si si uvedomila,čo je pre teba dobré." Cítila som ako sa vo mne budú vlk. Niečo ho však držalo hlboko vo mne. "No tak! Viem, že si sa prebrala."

"Niekto nám začína byť všímavý." uškrnula som sa, keď som zbadala pred sebou jeho zjazvené oko. "Nehraj sa na frajerku, jasné? Toto bude tvoja posledná šanca na prežitie, drahá. Môžeš ju využiť alebo premrhať."

"Čo chceš Zayn?"

"Len jedno zlatko. Chcem tvoju lásku."

"Tá sa nedá žiadať a ani kúpiť. Tú si musíš zaslúžiť."

"Nemrhaj mojou dobrosrdečnosťou." nad jeho slovami sa dalo jedine zasmiať. Bolo to absurdné. On nikdy nebude dobrým človekom. Verila som, že je hoden zmeny a milého prístupu, no on bol len lovcom a ja korisťou, ktorá sa časom začala meniť na rovnakého lovca akým bol on. Začala som mu byť rovnou a to sa mu prieči ešte viac. "Raz ľudia prídu na to aký si, Zayn. Príde to a ty nebudeš ani len tušiť, že máš vo svojich radách niekoho, kto ti pichne nôž do chrbta. Budeš trpieť veľkou bolesťou. Vlastná krv ťa zradí!"

"Niekto sa nám tu hrá na proroka."

"Nemusím sa naňho hrať. Už dlhšiu dobu v snoch vidím tvoju blízku budúcnosť. Minulosť ťa dobrehne Zayn. Jediná chyba v minulosti ti môže narobiť nepríjemnosti v budúcnosti." Ani neviem kde sa vo mne berie tá odvaha mu o tomto povedať. Zrejme skutočnosť, že mám tušenie, čo sa so mnou ide stať. "Mojou jedinou chybou si bola ty."

"Máš pravdu. O tom sa s tebou hádať nebudem."

"Zayn!" ozval sa Elizabethin hlas za jednou zo stien. "Hneď!" zakričal hľadiac mi do očí, "Mám na teba poslednú otázku, ktorá ti môže zmeniť život, princezná." položil mi dlaň na líce, "Miluješ ma?" Neprerušovala som očný kontakt. Stále som mu hľadela do očí len, aby som mz mohla s úprimným srdcom povedať odpoveď. "Nie. Nikdy som ťa nemilovala, a ani ťa nikdy milovať nebudem." Zatváril sa veľmi ublížene, no za moju nekonečnú nenávisť si môže on sám. "Vidíme sa v pekle, láska." zašepkal vychádzajúc z izby. Niekde hlboko v mojom vnútri som ľutovala moje slová. Tie však už nevrátim. "Tak sa zas vidíme, drahá. Čaká na teba niečo veľké! Budeš prekvapená." prihovárala sa mi Elizabeth, ktorej príchod som ani len nepostrehla. Začala ma odpútavať od podložky zatiaľ, čo ma Zayn pridržiaval, aby som nemohla útočiť.

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

Posledná vec, ktorú si pamätám bola tvár Elizabeth. Teraz som však niekde inde. Všade naokolo bolo fialové svetlo, ktoré šlo miestami až do čiernej. Toto miesto bolo omnoho desivejšie než  tá pivnice predtým. "Vždy ti moc dlho trvá než sa preberieš, drahá." smiala sa škodoradostne Elizabeth. "Vieš kde to si?"ozval sa Zayn. Pokrútila som hlavou. Bola som z tohto miesta k smrti vydesená. "je to miesto, kde sa rozhoduje o budúcnosti ľudí ostrova. Kedysi tu tomu vládla jedna žena, no zomrela a toto miesto žiada novú vládkyňu a ako nám prezradila tvoja krv, si vhodná."

"Pandorika." zašeopkala som potichu. "Správne!" vyskočil na nohy, "Ale na to, aby si tu tomu vládla musíš tomuto miestu dať to najcennejšie čo máš. Vieš čo to je?"

"Tvoja duša." zasmiala sa škodoradostne tá čarodejnica. "Že by si mi bol až tak vďačný a oslobodil ma od toho utrpenia?"

"Áno. Budem až taký dobrák. Už nikdy neuvidím tvoju tvár!"

"Kto z vás si dopraje to potešenie a zabije ma?" bavila ma táto hra. Predsa len pred proroctvom neutečiem. A ak sa nemýlim, dievča v tej knihe som bola ja. "Nenechal by som si ujsť to potešenie. Rád sa na tom podujmem, drahá Ayden."

"Veľa šťastia." zaškerila som sa. "Elizabeth, odíď." rozkázal pevným hlasom. Poslúchla a stratila sa niekde v černote. "Tak, tvojim odmietnutím si mi veľmi ublížila, vieš o tom?"

"Bolesť, ktorú si cítil bola určite menšia než bolesť, ktorú si mi spôsoboval celý ten čas, čo som bola s tebou."

"Nemyslím si. Vieš, najviac si ublížila môjmu srdcu, ktoré bolo schopné milovať."

"Nebolo a ty to dobre vieš."

"Viem. A preto idem teraz ja ublížiť tomu tvojmu." priložil mi na hrudník ostrý hrot noža. Trochu ma mrzelo, že sa nemôžem brániť, nakoľko som spútaná. "Do toho." zašepkala som. V tej chvíli som  cítila ako si dýka prerýva cestu mojim srdcom. Privrela som oči snažiac sa nemyslieť na tú bolesť a práve v tej chvíli mi prišla na um vec, ktorú som mu nechcela nikdy povedať. "P- pamätáš s-si na ten deň, keď si ma zn-znásilnil?"

"Až moc dobre. A neľutujem to."

"Ch-chcem ti len p-povedať, že so mnou z- zabíjaš aj svoje dieťa." to boli posledné slová, ktoré som pred mojou smrťou vypustila z úst.

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

Typujem, že takýto koniec ste nečakali :P ja som diablik a toto som vyviedla na konci príbehu :) ALE! nebojte sa ženy moje Afraid bude pokračovať 2. sériou, kde sa mnohé vyrieši :) tak? tešíte sa na ňu? :O