Harry
Môj spánok bol napodiv pokojný. Zrejme to bolo tým, že som vedel, že je Ayden v poriadku. Celé dni i noci som tŕpol či jej tento maniak neublížil. Predsa len jeho rukami bolo zavraždené už nejedno dievča. Síce som sa nikdy o ne nezaujímal, Ayden bola iná. Nechcel som si to priznať, no cítil som, že je to ona. Dievča, ktoré zapredal jej starý otec... Môj spánok bol razom prerušený. Bolo počuť hlasné výkriky, cítil som, ako sa podo mnou posteľ hýbe, ba dokonca som cítil nechty zarývajúce sa do mäsa mojej paže. Keď som prinútil moje oči oddeliť sa, uvidel som Ayden zvíjajúcu sa na posteli plačúc. „Hej! Preber sa!“ Slabo som ňou triasol s cieľom prebrať ju zo zlého sna. Zrazu sa jej oči otvorili. Vydesene na mňa hľadela akoby som to bol ja, kto jej v sne blížil. Bolo zrejmé, že sa k slovám nemá. „Neboj sa. Som s tebou.“ Privinul som si ju k telu. Jemnými dotykmi som hladil jej vlasy s cieľom upokojiť ju. „Chceš sa o tom rozprávať?“ Kývla, no nič z jej úst nevyšlo nakoľko sa dvere do izby rozrazili. Striasla sa v mojom náručí a pritisla sa bližšie. „Čo tu chceš?“ vykríkol Zaynov hlas. Presne som vedel, že otázka je mierená na mňa. „To, čo ty nerobíš. Útechu a lásku si zaslúži asi iba Elizabeth.“
„Vypadni.“ Precedil skrz zaťaté zuby. „Nechoď.“ Pípla mi Ayden potichu do hrudníka. „Ak si to ona neželá, nikam nepôjdem..“
„Asi zabúdaš, kto je tu pánom najvyšším.“
„To možno si, ale iba medzi Ikarmi a naivnými Talarmi. Mňa neoklameš Zayn. Ja som ten, kto vie, čo sa skrýva za tou tvojou maskou. Ja som ten, čo ženie rod Talarov proti tebe. Na to nezabúdaj.“
„Ja som nikdy nesiahol na niečo, čo je tvoje. Prečo to ty robíš?“
„Pretože jej chcem pomôcť zabudnúť na to, čo jej robíš. Na to, ako kvôli tebe trpí.“
„Ayden, povedz mu pravdu.“ Slabo sa zachvela, keď obrátil svoje slová na ňu. „Harry, odíď.“ Prekvapila ma. Nečakal som, že povie práve toto. Pozrel som jej do uslzených očí, v ktorých sa bezpochyby črtal strach. Bála sa ho, preto ma posiela preč. „Keby sa niečo dialo, mysli na mňa. Prídem.“ Oznámil som šepotom, aby to nepočul Zayn. Venoval som jej malú pusu na čelo a pripravil sa na odchod. Videl som, že je Zayn pekne naštvaný. Prezrádzala to jeho napnutá sánka a privreté oči. Prešiel som k nemu a pozrel mu do očí. „Ak jej budeš ešte dlho ubližovať, vezmem ju späť do sveta ľudí alebo k sebe. To mi je jedno, ale ver, že ak kvôli tebe bude znovu plakať, nenechám to len tak.“
„Vypadni!“ schmatol ma za tričko a vysotil von z izby. Chcel som sa vrátiť, no dvere zavrel a zamkol. Nemal som poňatia, čo sa deje za dverami. Nastalo veľké ticho. Nebolo počuť nič. Dokonca ani vzlyky Ayden. Tá bezmocnosť ma ničila....
Aya
„Dvadsať.“ Vyhŕkla som bez rozmýšľania. Vyzeral, že ho moja odpoveď prekvapila. „Nechcem ťa zbičovať.“ Posadil sa na kraj postele, na čo som sa ja posunula preč, „Chcem sa ti len ospravedlniť. Chovám sa ako kretén, áno. Mám však dôvod. Bojím sa, že ťa znovu stratím. Našiel som ťa po jedenásťročnom odlúčení. Pochop ma. Len... potrebujem čas. Sám nechápem prečo som ich dal zbičovať. Možno preto, že hovorili pravdu a ja som to proste neuniesol. Asi, ja neviem.“ Pokrútil hlavou a následne si ju zložil do dlaní. Ja som neurobila nič. Len som si k telu pritiahla prikrývku tesnejšie. Ešte som z nej mohla cítiť Harryho vôňu. Prinútilo ma to k malému uslzenému úsmevu. „Premýšľal som... čo keby som pozval tvojich rodičov na obed? Ospravedlnil by som sa. Často takto konám. Nerozvážne a po pár hodinách to ľutujem. Nikdy som ti nechcel ublížiť.“ Vnoril ruku pod perinu a vyhľadal tú moju. Pevne ju stisol. „Pozvem aj mojich rodičov. Mohlo by to byť pekné.“ Pokúsil sa o úsmev. Jeho úsmev bol úspešný, ba až natoľko, že k malému úškrnu prinútil aj mňa. „Tvoj hnev by to mohol zničiť.“ Pípla som vedomá si rizika, ktorého sa dopúšťam. „Ak uvidím úsmev na tvojich perách nebudem sa hnevať. A ak náhodou, tvoja prítomnosť ma uzemní.“ Bála som sa mu veriť. Vlastne by som odporovala sebe samej. Bolo by zvláštne ho v jednu chvíľu nenávidieť a v druhú mať rada. Avšak sme ľudia a mali by sme si odpúšťať. „Mohli by sme to skúsiť.“
„Ďakujem. Pokúsim sa túto šancu už nezničiť, ale... nechcem, aby sa tu ten špinavý Talar pofľakoval.“ Mykol hlavou ku dverám, z ktorých ešte pred chvíľou vyhodil Harryho. Mala som chuť namietnuť, no bol milý. Nechcela som mu dať dôvod k hnevu. „A už si ľahni.“ Vsunul mi na čelo bozk. Kývla som. Nemala som sa však k spánku. Sen, ktorý ma tak nemilosrdne zmučil mi nedal spať. Vždy, keď som zavrela oči som videla bordové oči hľadiace priamo na mňa. V sne ich sprevádzalo nepríjemné vrčanie a zavíjanie. Niekedy tie oči z tmy dokonca vyšli. Patrili vlkovi. Veľkému čiernemu vlkovi, ktorý sa ma snažil dostať pod jeho kontrolu. Stále mi šepkal nejaké slová, ktorým som nerozumela. Viem, zvláštne vzhľadom na to, že ide o vlka. „Nechcem byť vtieravý, no počul som krík. Zlý sen?“ Kývla som. „Mám pri tebe zostať kým nezaspíš?“
„Mohol by si?“ Venoval mi úsmev značiaci súhlas. Avšak neľahol si ku mne ako by som možno čakala. Zostal sedieť pevne zvierajúc moju ruku. „Spi.“ Pohladil ma po vlasoch. Zavrela som oči snažiac sa padnúť do ríše snov. Moja snaha prichádzala na zmar, no nie dlho. Zaspala som...
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
Sedela som na stoličke hľadiac na moju premenu. Ešte pred pol hodinou som tu behala v pyžame a teraz som v krásnych šatách, ktoré podľa slov Elsy vyberal Pán. Neboli vôbec zlé. Práve naopak! Musím uznať, že má Zayn vkus. „Páči sa vám to takto?“ prehovorila ku mne Elsa. Pozrela som na moje vlasy, ktoré boli v tejto chvíli držané v krásnom účese. „Je to nádherné Elsa. Ďakujem.“ Usmiala som sa a vstala z kresla. „Len dúfam, že sa budú páčiť aj Pánovi.“ Nervózne si hrýzla spodnú peru. Vedela som, že sa Zayna bojí. No kto aj nie, však? Ja tiež umieram strachom len ho vidím, „Neboj sa, budú. Učesala si ich skvelo. Ďakujem ešte raz.“
„Niet začo.“
„Môžeme ísť?“ prehovoril Zayn s kamennou tvárou vo dverách. Kývla som hlavou na súhlas. Priala som pažu, ktorú mi ponúkol a spoločne sme schádzali hradbami. „Si nádherná.“
„Ďakujem.“
„Ehm... moji rodičia sú už tu. Tvoji sú už na ceste.“
„Dobre.“ Pípla som bez akejkoľvek emócie v hlase. Ďalej sme už pokračovali v tichu. Nejaký ten hlas som vydala až, keď sa pred nami zjavila žena a muž. Hádam, že sú to jeho rodičia. „T-to je?“ ukázala na mňa pani. „Ayden, ale volaj ju Aya.“
„Chýbala si nám.“ Vzala si ma do objatia. „Heh... aj mňa síce teší, ale... kto ste?“ Odtiahla sa odo mňa s vydeseným výrazom na tvári, ktorý po chvíli darovala Zaynovi. „Ona si to tu nepamätá.“ Zahryzol si do pery. „Aha.“ Bolo jediné na čo sa zmohla. „Sú tu už aj rodičia Ayi.“ Prerušil trápne ticho Niall, za čo mu moc ďakujem. Otočila som sa preč od nich a zahľadela sa na dvere, kde sa po chvíli zjavila mama, otec a mladík zo včera. Rozbehla som sa k mame venujúc jej pevné objatie. Pochopila som, že mám byť jemnejšia, keď pod mojim dotykom zasyčala bolesťou. „Prepáč.“ Odtiahla som sa. „To je v poriadku.“ Pohladila ma po vlasoch. „Neublížil ti?“ spýtal sa otec. Pokrútila som len hlavou. „Chceli by sme ti niekoho predstaviť Aya.“ Prehovorila mam načahujúc ruku k mladíkovi, „Toto je Jack.“
„Teší ma.“ Načiahla som k nemu ruku, „Ja som Aya.“
„Jack, tvoj brat.“ Zaklipkala som prekvapene mihalnicami. „Kto?“ zhíkla som.
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
Po týždni je tu :) Je mi to ľúto, ale na intráku sa vážne nedá písať -.- :/ čo si myslíte? Ako dopadne večera Malikovcov a Murrayovcov? :) Dobre/ Katastrofa? :O P.S.: ďakujem za votes, komenty a reads :* I♥U so much :3
ESTÁS LEYENDO
Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)
Fanfic„Viem o tebe všetko drahá." „Aj to, že..." „Pokojne sa spýtaj. Odpoviem." „Aj to koho najviac nenávidím?" „Samozrejme. Najviac nenávidíš mňa, lebo som ťa priviedol domov." „Od domova si ma práve že odtrhol."
