Jeho dlhé prsty sa obmotali okolo môjho krku a pritisol ma proti stene. Bolesť chrbtice som už ani necítila. Toľkokrát som ňou bola pritisnutá k niečomu pevnému, že už som si zvykla... Nezvykla som si však na to, že mi vždy keď je naštvaný zmenší prísun vzduchu do mojich pľúc. Pokúsila som sa jeho dlaň v krku odstrániť, no na to som silu už nemala. Mala som pocit, že mi hlava od bolesti praskne z nedostatku vzduchu v mozgu. „Len tak ďalej drahý. Zabi ju! Rovnako ako ostatné, čo ti bránili v tom ma milovať.“ Síce som cítila ako pomaly umieram, no vedela som, že hlas patrí Elizabeth. Obraz Pána sa mi pomaly strácal. Stávala sa z neho čierna machuľa. Nič viac som nevidela... „Zbohom, Zayn.“ Zachrapčala som s poslednou dávkou vzduchu v pľúcach. Pocítila som ako moje telo dopadlo na zem. Moje pľúca sa znovu roztiahli pod prívalom vzduchu. Oči som mala doširoka otvorené a ústa takisto. Videla som dve machule stojacie proti sebe hýbajúc sa prudkými pohybmi. Nemohla som môj zrak nijak zamerať na osoby, no vedela som, že je to Zayn a Elizabeth. Jedna machuľa razom zmizla. Keď som lepšie zaostrila, zistila som, že v okne... „Princezná moja, si v poriadku?“ cítila som dotyk na mojich ramenách, „Nechcel som ti ublížiť. To ona ma nútila. Odpusť.“ Tisol ma k sebe plačúc. Prvý raz som videla Zayna plakať, teda... muža celkovo. „Nútila vás k čomu?“ zachrapčala som mu do hrude. „Nútila ma zabíjať tie dievčatá. Neuvedomoval som si to, no ona náš vzťah začala vnímať ako niečo viac. Ja som len chcel zabudnúť na teba. Neveril som, že sa mi podarí ťa nájsť. Prepáč mi to.“ Vsunul mi bozk do vlasov. „Zabili ste ju?“
„Neboj sa o ňu. Jej sa len tak ľahko nezbavíme.“ Naskočili mi zimomriavky. Ako ľahko? Vyhodil ju cez okno z izby, ktorá je azda najvyššie v celom tomto zámku. „Neboj sa maličká. Nikomu nedovolím, aby ti ublížil.“ Vzal ma do náruče a postavil sa. „Odkiaľ vieš moje meno?“
„Keby som vám to povedala, niekto by prišiel o život. Nestačí vám len to, že ho viem?“ Slabo sa usmial. „Obdivujem na tebe to, že ti záleží aj na iných ako na tebe Aya.“ Položil ma do mäkkých perín a prikryl. „Prinesiem ti raňajky, dnes pôjdeme na jedno krásne miesto.“ S týmito slovami odišiel. Nedalo mi to. Prešla som k oknu, cez ktoré vypadla Elizabeth. Naklonila som sa cez parapetu a hľadela dolu. Na moje prekvapenie dolu nikto nebol. Či už Elizabeth alebo hlúčik ľudí okolo nej. Radšej som okno zavrela a zatiahla záclony. Ktovie čo by sa stalo keby som cez to okno letela ja. Alebo keby ma Pán zaškrtil. Možno by som mala konečne pokoj a bola s rodičmi... Otočila som sa preč od okna, kde ma prekvapil podnos s raňajkami. „Nech sa páči, láska.“ Usmieval sa Pán od ucha k uchu. „Ďakujem.“ Prevzala som podnos a položila ho na posteľ, kde som sa pohodlne usadila. Sadol si naproti mne. „Ešte raz ma mrzí to, čo sa stalo. Už nikdy za ňou nepôjdem. Ako som povedal. V mojom živote sú len tri ženy a ty si jedna z nich.“ Dotkol sa končekmi prstov môjho líca. Mierne som sa pod jeho dotykom pomrvila. „Neveríš mi. Mám pravdu?“
„Nepoznám vás dosť dobre na to, aby som súdila.“
„Ukážem ti akú máš pre mňa hodnotu. Nevieš si predstaviť, čo všetko som podstúpil pre to, aby som ťa našiel. Šiel som cez mŕtvoly.“
„T- to vy ste zabili tých ľudí, že?“
„Áno. Tými vencami som ti dával znamenie, že som to ja. Radi sme ich spolu plietli.“ Sklonila som hlavu k podnosu odkiaľ som si zobrala malý kúsok chleba. „Dajte si aj vy. Nezjem to sama.“ Hlesla som tíško. „Len jedz. Potrebuješ to.“ Dal mi pred ústa krásne červenú jahodu. „Ham.“ Zasmial sa. Chvíľku na to som v ústach pocítila príjemne sladučkú chuť. Ústa sa mi skrivili do úsmevu. „Si nádherná, keď sa usmievaš. Kiežby si sa usmievala často.“ Nič som nepovedala, len som zopakovala jeho gesto a dala mu jahodu do úst. Tiež sa usmial. Bol krásny, keď mu na tvári hral úsmev. Jeho úsmev odviedol zrak od zjazveného oka. „Som netvor.“ Prehovoril a úsmev mu klesol. „Prečo si to myslíte?“
„Lebo je to pravda. Stačí sa na mňa len pozrieť. Už len to oko je nechutné.“ Odsunula som podnos nabok a posunula sa k nemu. Neviem čo to so mnou bolo, no cítila som niečo ako... ľútosť, súcit... možno... nie! „Pokiaľ ste dobrým človekom, na vašom vzhľade nezáleží. Je to len malý doplnok k tomu kým ste.“ Vzala som do mojej dlane tú jeho. Fascinovalo ma aké sú rozdielne. Moja malá pevne zvierala jeho veľkú mužnú dlaň pričom hladila jej chrbát. „Lenže ja nie som nič z toho Aya.“
„Lebo v vás nikto neverí. Musíte ukázať, že ste niekým, koho zaujíma aj niekto iní okrem vás samého. To aký ste človek má niečo na svedomí. Čo je to?“
„Zmenilo ma to, že nás oddelili. Ty jediná si vo mne prebúdzala pocity ako šťastie, radosť či lásku. Ty si tou jedinou v mojou živote, ktorej som odhalil kým skutočne som. Najviac ma bolí to, že ty sama nevieš kým si.“
„A kým podľa vás som?“
„Keď ťa odtiaľto vzali, zmenili všetko. Úplne ti odobrali tvoj život. Tvoje meno nie je Aya, drahá.“ Pousmiala som sa. „A ako sa volám?“
„Bude lepšie, keď ti to povie niekto iný než ja.“ Odvrátil odo mňa zrak. „Kto iný okrem vás by mi to mal povedať? Tak už mi to povedzte.“ Nič. Stále hľadel kade tade len nie na mňa. Chytila som jeho tvár do dlaní a otočila ho smerom k sebe. Naše pohľady sa stretli. Cítila som zvláštny pocit v podbrušku. Neviem čo so mnou robí. Predsa len ma uniesol. „Milujem ťa.“ Zašepkal. Pár sekúnd po vyslovení týchto dvoch slov spojil naše pery v jedny. Nevedela som či sa radovať alebo sa rýchlo odtiahnuť. Tento muž má v sebe však nejaké kúzlo ktorým si ma k sebe ťahá. Ťahá ma to zakázaných miest, ktorým som sa chcela vyvarovať...
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
New part :) Čo hovoríte ? :) ublíži Elizabeth Ayi? :) ďakujem za votes a reads :) :*
ESTÁS LEYENDO
Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)
Fanfic„Viem o tebe všetko drahá." „Aj to, že..." „Pokojne sa spýtaj. Odpoviem." „Aj to koho najviac nenávidím?" „Samozrejme. Najviac nenávidíš mňa, lebo som ťa priviedol domov." „Od domova si ma práve že odtrhol."
