Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

I. "Skutočné peklo ešte len príde."

1.Máj 1965

ĎALŠIA OBEŤ!- prečítala som si nadpis novinového článku. To už predsa nie je ani možné. Za posledný týždeň záhadne zmizlo dvanásť ľudí z toho piatich našli. Ale čo zvyšní siedmy? Kde sú ich telá alebo oni sami? Záhadné je, že všetci zmizli v lese za našim domom, no telá našli vždy pred kostolom s kvetinovým vencom na hlave. Kto je taký sviniar, že ľudí zabije a potom ich predhodí pred tvár cirkvi? Je to zvrátené! „Aya? Zem volá Ayu! Mával mi niekto rukami popred tvár, ktorá bola sklonená k novinám. Zodvihla som od nich tvár, aby som videla človeka rušiaceho moje myšlienky. Zbadala som najlepšiu priateľku Kate, ktorá sa škerila od ucha k uchu so zodvihnutou rukou a dvomi vystretými prstami. Asi je nám všetkým jasné, že ukazovala znak mieru, lásky a mnohých iných hlúpostí, ktoré si aj tak nikdy nikto nevezme k srdcu. „Ak nikto neumiera, nechaj ma.“ Zavrčala som. Áno patrím k tým čudákom s koženými bundami, úzkymi nohavicami a depresívnou náladou. Nikomu nejde do hlavy ako sa smiešok ako je Kate, môže priateliť s človekom ako som ja. „Ale Aya! Nechaj na seba pôsobiť tú pozitívnu energiu. Láska ti pomôže zlato.“ 

„Už si skončila? Mám prácu.“ Ukázala som noviny. „Aya! Ty si s tými ľuďmi nedáš pokoj? Majú to už za sebou, tak prečo ich nenecháš?“

„Lebo ich niekto zabil a ten niekto je niekde tu !“

„Vraj je z lesa.“ Usmiala sa. „Vidíš! Samú ťa to nadchlo. Pomôž mi zistiť, kto to je.“

„Ty si sa zbláznila! Som mladá na to, aby som zomrela.“ Zasmiala som sa nad jej výrazom. Vždy, keď sa bála, mala som čo robiť, aby som nevybuchla smiechom. „Možno je to nejaký sexy princ, ktorý len hľadá lásku. Zamiluje sa do teba a budete mať kopec detí.“ Rýpala som neoblomne. „Prestaň si zo mňa robiť srandu! Nie je to pekné.“ Mykla som ramenami a opäť namierila zrak na noviny. Ľudia, čo to píšu sú tak priehľadní. Tvária sa, že to, čo píšu sú múdrosti s informačnou hodnotou, no je to len klišé. „Aha! Pozri si toto!“ ukázala Kate na krátky odstavec v novinách. „Žena, ktorá prežila útok tvora vypovedala! Chvíľu pred tým než ma napadol som v tme videla pár jasne žiariacich jantárových očí, ktoré však postupom času nabrali farbu bordovej.“

„Možno je to ten... ten...“ začala Kate lúskať prstami v snahe si spomenúť na meno tvora. Po dvoch minútach ma to lúskanie začalo znervózňovať. Aj tak by na to neprišla. „Upír?“ vzdychla som. „Presne ten!“ víťazoslávne sa usmiala. „To nemyslíš vážne. Tebe tí hipisáci nerobia dobre.“

„A tebe zas Thomas s tou jeho partiou. Úplne si sa zmenila!“ nadvihla som obočie, „Priznaj si to! Je to pravda! Nikdy si takáto nebola!“ vybuchla s krikom. Kde sa to v nej berie? Nikdy na mňa takto nevyletela. „Stredná ľudí zmení.“ Odfrkla som bez nálady. Vedela som kam táto téma speje. Len som dúfala, že to nedôjde až sem. „To nie je školou a ty to vieš! Odkedy sa tvoji rodičia zabili si takáto! Hrabe ti z toho! Stále sa utápaš v smútku.“ Vyskočila som na nohy. „To sa mám snáď na to smiať? Mám sa smiať na tom, že sa mi rodičia utopili, keď dostali šmyk a spadli do jazera? Mám sa škeriť ako ty a tváriť sa, že zlo na tomto prekliatom svete neexistuje?“ plakala som. „Ehm... Aya. Prepáč. Neviem čo to do mňa vošlo.“ Pohladila ma po ramene. „Nechaj ma! Prepáč, že sa musíš so mnou priateliť.“ Vzala som noviny, tašku a vydala sa domov... Jej slovami sa mi vrátili moje myšlienky o rodičoch. Ona si myslí, že po polroku na nich zabudnem. Avšak šesť mesiacov sa nikdy nebude rovnať osemnástim rokom života. „Hlupaňa!“ potichu som si zanadávala. No ani som nestihla poriadne dopovedať a už som ležala na zemi. Všade okolo mňa bolo plno papierov, ktoré sa samé nepozdvíhajú. Najprv som sa, ale poobzerala po vinníkovi, ktorý ma zrazil bez ospravedlnenia na zem. Všimla som si len človeka celého v čiernom utekajúceho preč. „Debil!“ zakričala som za ním maximálne vytočená. Slušnosť mu očividne nič nehovorí... Nemala som dnes už náladu nič riešiť. Vzala som si veci zo zeme a odišla domov... Niekedy sa zamýšľam nad výpravou do lesa, kde by ma ten zabijak zbavil mojej bolesti, uplietol mi veniec z kvetín a pohodil moje telo pred kostol, zatiaľ čo moja duša bude konečne v pokoji. „Ach vitaj drahá.“ Usmievala sa na mňa teta Carla. „Ahoj.“ Zahundrala som si popod nos. „Už som sa bála, že ťa ten vrah chytil.“ Prežehnala sa a zalomila rukami. „Prepáč teta. Zdržala som sa v škole.“ Pousmiala som sa. „To je v poriadku. Chcela som ti len povedať, že dnes idem na noc do práce. Mrzí ma to, ale budeš to tu musieť zvládnuť sama. Večeru máš na sporáku, stačí to len zohriať a keby niečo čísla na hasičov, záchranku, políciu máš na chladničke. A keby to nebolo tak vážne pani Robinsonová od vedľa ti rada pomôže.“ Divím sa, že som toľko informácií vôbec spracovala. Teta to na mňa chrlila rýchlosťou blesku. „Jasné. Ale nie je nejako skoro, aby si šla do práce?“

„No... ehm vieš... Pán Dwein, býva o dve ulice ďalej, ma poprosil, že... či by som mu nepostrážila deti.“ Zasmiala som sa nad jej neschopnosťou v klamaní. „Pán Dwein deti nemá. Rovno povedz, že ideš von s ním a aj u neho prespíš. Nevadí mi to.“

„Skutočne?“ prekvapene na mňa pozerala s pootvorenými ústami. „Samozrejme! Nemôžem ti brániť žiť. Užite si to.“ Povzbudzovala som jej sebadôveru. „Ďakujem srdiečko.“ Pohladila ma po ramene a odišla...

*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

 „Prosím Aya! Vždy si ho predsa chcela vidieť, tak prečo nie dnes?“ vyzvedal Thomas, ktorý ku mne prišiel s absurdnou ponukou. Chce odo mňa, aby som s ním šla do lesa za tým vrahom. Viem, chcela som tam ísť, no akosi ma to prešlo. A to vo chvíli, keď ku mne prišiel. „Tom, rada by som šla, ale... nejako sa na to necítim.“

„Rovno povedz, že sa bojíš.“ Prevrátil očami najviac ako to len šlo. Vedel ako na mňa. Ja sa nebojím! Schmatla som koženú bundu a išla s ním. „Nebojím sa!“

„Teraz už verím.“ Schmatol ma za ruku a ťahal k lesu, ktorý bol hneď za tetiným domom. Zrejme to je aj dôvod prečo sa o mňa tak prehnane bojí. Doslova nám ľudia umierajú za chrbtom... Vošli sme do lesa. Bol až podozrivo tichý. „Nebojíš sa?“ šepla som. „Nie. Ty snáď hej?“

„Nie.“ Zaklamala som. V skutočnosti som umierala strachom. Pevnejšie som stisla Tomovu ruku, na čo sa on potichu zasmial. Hlupák! „Tam niečo je!“ skríkol. S výskotom som sa k nemu pritúlila. „Heh... nič tam nie je.“ Začal sa nekontrolovateľne smiať. „Debil jeden sprostý nedorobený!“ začala som ho biť. Neprestával sa však smiať, „Prečo si to urobil?“ hlesla som napokon, keď mi došlo, že mu moje údery nič nerobia. „Si krásna, keď sa bojíš.“ Pobozkal ma na líce. Ihneď mi ich polial rumenec. „Páči sa ti to?“ videla som jeho úškrn aj napriek tme okolo nás. „Netvrdím, že nie. Ale...“ zrazu som začula šuchotanie lístia. „Tom! To už nie je smiešne. Prestaň!“

„Ehm...Aya, ale... to nie som ja.“ Triasol sa mu hlas. Stuhla som na mieste. Keď to nie je on a vietor taktiež nie. Kto potom? Možno... „Aya!“ vyrušil ma z premýšľania jeho bolestný výkrik, „B-Bež domov! Zachráň sa!“ Ani som nepremýšľala nad jeho záchranou. Poslúchla som jeho slová a bežala preč. Ďaleko od lesa. Od toho kriku, ktorý sa dral s Thomasových úst. Už som videla svetlá domu, no moje šťastie mi neprialo. Zakopla som a spadla do suchého lístia. „Do riti.“ Zakliala som, keď som bola znovu pri zmysloch. Nahmatala som vec, o ktorú som sa tak nepekne potkla. Hýbalo sa to. Dokonca dýchalo. „Bež! Je blízko!“ Šepkal človek, o ktorého som zakopla. Avšak skôr než som si sa stihla postaviť, bola som niekým pritisnutá k stromu. Cítila som ako mi chrbtica pod silou cudzinca praská.  Celým svojim telom ma tlačil proti stromu. „Nemala si sem chodiť, miláčik.“ Zapriadol chrapľavým hlasom. „Prosím, nechaj ma ísť. Ja... nikomu o tebe nepoviem. Neudám ťa. Prosím...“ plakala som strachom, ktorý mi prúdil v každej žile môjho trasúceho sa tela. „Neplač drahá. Skutočné peklo ešte len príde.“ Zotrel mi chladnými dlaňami slzy z líc, ktoré horeli pod teplom slaných sĺz...

-*-*-*-*-*-*-*-

Ahoj pridávam sem môj prvý príbeh :) čo hovoríte ? :) nechať/zmazať? :) Budem rada za vaše názory :))