Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XVI. Cesta za šťastím prechádza mnohým zlom

Táto časť bude trochu slabšia :/ neviem prečo, no je to tak... pokúsim sa to napraviť :) budú prázdniny, takže budem mať na písanie viac času.. ďalšia by mohla byť v stredu ak by ste chceli samozrejme ;) :) P.S.: ďakujem za veľkú podporu :3 za chvíľku 5K reads :O :3 zbožňujem vás :) keď prekročíme túto hranicu, možno bude aj 13+ :3  všetko je len na vás. :) zatiaľ si vystačíme s týmto :P ďakujem za votes a reads :*

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

Mlčky som sedela za vrchom stola spolu so Zaynom. Napravo sedela moja rodina a naľavo jeho. Stále som nemohla priať skutočnosť, že mi rodičia predstavili môjho brata, o ktorom som nemala doposiaľ ani poňatia. „Aký je svet ľudí? Je podobný nášmu?“ prehovorila Zaynova matka, keď zistila, že sa nikto z prítomných nemá do reči. Mama s otcom si vymenili rozpačité pohľady, ktoré po chvíli namierili na mňa. Bolo jasne vidieť mamin zlomený výraz. „Je v pár veciach rozdielny, no dá sa na to navyknúť.“ Ujal sa slova otec, aby ako správny gentleman zachránil mamu. Tá totiž nevedela, čo povedať. Celá táto situácia mi prišla trápna. Zmätene som sa pozrela na Zayna. Nechápala som, že otec hovorí s takým pokojom na úplne cudzom mieste. „Raz ti to vysvetlím.“ Venoval mi žiarivý úsmev. Zacítila som ako jeho ruka vyhľadala pod stolom moju. Znovu som naňho upriamila svoj pohľad oplácajúc mu jeho predošlý úsmev. „Tebe sa páčilo vo svete ľudí, Ayden?“ vyrušil nás Zaynov otec. „Ech... prosím?“

„Ako sa ti páčilo vo svete ľudí?“ zopakoval svoju predošlú otázku. „Ech... je tam... pekne.“ Odpovedala som nervózne. „Otec, nezaťažujme ju otázkami tohto typu.“ Vložil sa do toho Zayn. „Samozrejme. Prepáč Ayden.“

„V poriadku.“

„Aya, môžeš na chvíľu?“ skúsila mama. Pozrela som sa na Zayna, ktorý mi dal svoj súhlas. Obe sme sa postavili od stola a zmizli za dverami jedálne. „Musíme odísť Aya.“ Položila mi dlane na ramená, „Nie je to tu bezpečné. Zayn nie je taký ako sa javí.“

„Mami, ja nemôžem od neho odísť. Ublížil by vám.“

„Prosím, Aya. Musíme odtiaľto, čo najrýchlejšie vypadnúť. Otec s Jackom ich zabavia. My zatiaľ odídeme.“

„Ale... čo Zayn?“ Rozdelila som naše ruky, ktoré sa medzičasom spojili. „Len mi nehovor, že ti na ňom záleží.“

„A nemalo by? Síce mi ubližoval, no vždy svoje činy ľutoval. Možno... možno mu chcem veriť.“

„To nemyslíš vážne! Celý čas chceš odtiaľto vypadnúť, ale zrazu nie? Čo to s tebou dopekla je?“ Mykla som ramenami. Sama som moc nechápala svoj čin, no na druhej strane, každý si zaslúži druhú šancu a dôveru. „Daj mi čas mama. Potrebujem si s ním niečo vyriešiť. Splníte mi to?“

„Vieš čo robíš? Nepoznáš ho.“

„Máš pravdu, nepoznám ho, ale mám pocit, že hovorí pravdu. Stačí sa pozrieť na teba a otca a na Jacka. Celé to tu vnímate s úplným pokojom, zatiaľ čo ja som šalela hneď v prvý deň príchodu.“ Pohladila ma po líci usmievajúc sa hrejivým úsmevom na jej perách. „Raz na to všetko prídeš a vtedy si urobíš o tomto svete úsudok sama.“

„Ďakujem.“

„Neďakuj. Ďakuj, keď to vysvetlím tvojmu otcovi.“ Zasmiala sa. „Mami?“

„Uhm?“

„Myslíš, že by vadilo keby som sa tam už nevrátila? Myslím dnu. Je to... zvláštne.“ Zamračila som sa. „Chápem drahá. Nemusíš. Poviem o tom Zaynovi.“

„Idem do izby. Ahoj.“ objala som ju najpevnejšie ako som len vedela. Objatie mi opätovala podobnou silou. Odtiahla som sa od nej a vydala sa hľadať svoju izbu. Pomaly som sa naučila, kde sa nachádza moja izba. Alebo som mala len šťastie? Zrejme, pretože nemám ani len poňatia akými uličkami som sa sem dostala. Keď som vošla dnu, vzala som si mäkkú osušku a svoje kroky namierila do kúpeľne. Potrebovala som teplú sprchu, ktorá zmyje moje myšlienky. Moja hlava je nimi priam preplnená. Prekvapilo ma, keď vo chvíli, keď sa prvé kvapky vody dotkli môjho tela, myšlienky zmizli. Načúvala som kvapkám dopadajúcim na kachličky. Chvíľku sa mi to darilo, pokým ich zvuk neprerušilo buchnutie dverí od kúpeľne. „Haló?“ pípla som nesmelo. Chvíľku sa nič nedialo. Miestnosť bola poliata tichom, ktoré mi bolo proti srsti. Zrazu sa dvere na sprchovom kúte otvorili. Inštinktívne som si prekryla rukami telo. „Nemusíš sa báť.“ Usmieval sa na mňa Zayn. Chytil moje ruky spúšťajúc si popri môjmu telu. Cítila som ako mi rumenec polieva obe líca. Cítila som sa ponížene. Nikdy ma nikto nevidel nahú, dokonca ani Thomas. Nevedela som, čo povedať, ako sa správať, čo urobiť... bola som bezradná. „Neboj sa princezná. Nechcem ti ublížiť.“

„Prosím, odíď.“ Pípla som nesmelo. „Nikdy by som ti nechcel ublížiť.“

„Tak, čo chceš? Zayn, prosím, nepokaz to pekné, čo si začal.“ Usmial sa. „Bojíš sa, že by som chcel niečo viac?“ Nemohla som odpovedať, vedel by, čo so mnou robí. To sa stalo aj dôvodom môjho pomalého prikývnutia. „Nebudem ťa do toho nútiť pokiaľ to nebudeš chcieť sama. Neklesol by som až na takú úroveň, že by som využil tvoje telo. Mám ťa skutočne rád.“ Pobozkal ma na čelo. Verila som mu. Jemne ma zatlačil naspäť do sprchy. Až teraz som si všimla, že má okolo pásu len bielu osušku. Nič viac. „Desí ťa to?“ zapochyboval, keď zbadal strach v mojich očiach. „Ja... ech...“

„Skutočne nechcem nič viac len byť s tebou.“ Nečakal na moju odpoveď. Spojil naše pery v nádherný bozk. Bolo z neho cítiť vášeň a... možno... lásku? Pod náporom vášne som nepremýšľala. Konala som omámená touto chvíľou. Preplietla som mu ruky okolo krku a bozky mu začala oplácať. „Milujem ťa Ayden.“ Vzdychol do bozku. „Milujem ťa Zayn.“ Oplatila som mu vyznanie. Prekvapilo ma to, no verila som, že moje city k nemu sú úprimné, no aj cesta za šťastím prechádza mnohým zlom...