Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XXVI. "Ide so mnou!"

Od noci kedy ma John pobozkal už ubehol temer týždeň. Ani jeden z nás sa od toho momentu k tomu nevrátil. Proste sme to nechali tak. Klamala by som však, keby som povedala, že to so mnou nič neurobilo. Niekde v skutočnej hĺbke mňa som túžila po viac bozkoch než mi bolo dopriate, no nesmiem vždy skončiť s niekým, koho sotva poznám. Tak to predsa bolo aj so Zaynom. Dokonca som i verila, že by mohol byť dobrým človekom, no on moju dôveru sklamal na plnej čiare. „Ayden?" vyrušil ma z čítania knihy Johnov hlas. „Prosím?" obdarila som ho slabým úsmevom. „Prišla mi správa, že dnes na obed k nám príde vodca Talarov a Ikarov. Chcú vedieť o niekom, kto ich napadol pre týždňom." Podišiel ku kreslu, na ktorom som sedela a kľakol si, aby mi mohol vidieť do očí. „Bola si to ty?" vyjavene som naňho hľadela. Akokoľvek nenávidím Zayna, nedokázala by som nikoho napadnúť. A Harryho už vôbec nie. „Čo si o mne myslíš?"

„Len skúšam. Vieš, veľa z nás Jakartov nerado bojuje a na boj dôjde len v prípade hnevu celej svorky. Nikdy neútočíme ako jedinci."

„Vo svorke predsa chodia vlci." Zasmiala som sa. „Myslím, že je na čase ti niečo povedať, moja malá Ayden." Pohladil ma po líci usmievajúc sa, „Z tvojich slov usudzujem, že ti ešte nikdy nikto nepovedal ako to tu chodí. Mám pravdu?"

„Neviem na čo narážaš."

„Tunajší ľudia, nie sú tak úplne ľudia. Viem, že tvoja rodina utiekla do sveta ľudí, zistil som si o tebe kopec vecí. Preto si sa nemala odkiaľ dozvedieť, kto si. Existuje v tom svete niečo ako človek, ktorý sa premení na vlka?"

„Áno. Sú o tom knihy. Vlkolaci." Zasmial sa. „Vlkolaci tu nežijú. My sme vlci. Obyčajní vlci. Každému z nás v žilách prúdi vlčia krv, a keď sa premena uskutoční prvý krát, väčšina z nás si to nepamätá. Čo si pamätáš ako posledné?"

„Čo mi to tu chceš nahovoriť, John? Chceš mi azda naznačiť, že som nejaká lesná zver?!" začala som po ňom kričať ako zmyslov zbavená. „Drahá, prosím, počúvaj ma. Nemám dôvod ti klamať a ani blížiť. Keby som to chcel urobiť, nečakám ten týždeň, čo si tu a zabil by som ťa rovno. Nechcem ti zle, len mi ver. Večer ti to ukážem, len ver mojim slovám, áno?" Samozrejme, že som tomu neverila, no hádkou s ním by som sa tiež asi nikam nedostala, keďže jeho rozhádže máločo. „Verím ti." Usmial sa. „To som rád." Vzal moju dlaň do jeho pevne ju stískajúc. „Oni zistia, že si tu Ayden a preto sa ťa chcem spýtať niečo veľmi dôležité." Kývla som. „Chceš tam ísť so mnou a stretnúť sa s nimi alebo chceš zostať tu? Nemusíš sa báť. Bol by som s tebou a rozprával len ja. Bola by si len dôkaz toho, že si v poriadku."

„Čo ak by sa niečo pokazilo a Zayn niečo urobí? On dokáže byť zlý, John." Ten sa len usmial. „Keby sa čokoľvek stalo, moji muži ho zastavia. On je proti ním nič. Tak?" Sklonila som hlavu premýšľajúc nad mojou odpoveďou. Bála som sa. No na druhú stranu, musím ten strach zo Zayna niekedy prekonať. „Skúsim to." Na tvári sa mu objavil ešte širší úsmev než pred chvíľou. „Tomu hovorím odvaha! Obleč sa do nejakých pekných šiat a David pre teba o hodinu príde. Dobre?"

„A ak si do dovtedy rozmyslím?"

„Tak to pochopím a uhrám to sám." Žmurkol na mňa a odišiel preč z miestnosti.

-*-*-*-*-*-*-*-*-*

Obaja sme stáli v menšej hale čakajúc na ich príchod. Sama neverím, že to robím, no musím sa strachu postaviť. Je predsa len v mojej hlave, nič neznamená, je to len výmysel. „Už sú tu pane!" zasalutoval muž vo dverách. „Tak ich pustite dnu. Nenecháme ich predsa v tej zime, keď sa unúvali prísť až sem. Koľko ľudí prišlo?"

„Päť, pane! Štyria muži a jedna žena!" Dych sa mi zasekol v krku. Aká žena? Azda Elizabeth? Muž sa ani nestihol vrátiť naspäť k návštevníkom a dvere sa rozrazili pod silou Zaynových silných rúk. Začala som sa triasť strachom, nie však nejako viditeľne. „Ayden!" vyšiel spoza Zayna vysmiaty Harry. „Si v poriadku? Moc ma to mrzí, ja som nechcel. Nevedel som, že si to ty." Zmätene som sa pozrela na Johna. „Večer ti to vysvetlím."

„Žiadne večer nebude!" rozhodol prudko Zayn, „Ideš so mnou! Tam kam patríš!"

„Zayn, myslím, že by sme to mohli riešiť aj inak než krikom."

„Ty drž hubu, John!" škaredo naňho pozrel. „Ty ju drž Zayn! My dvaja sa tu nemáme čo rozkrikovať." Oznámil Harry. „Ďakujem Harold. A teraz, kde je zvyšok našej návštevy. Pokiaľ viem, nie ste tu len vy dvaja."

„Sú tu aj rodičia Ayden a jej brat."

„Nech vojdú. Rád ich rád spoznám." Udivovalo ma aký bol pokojný. Žiaden náznak strachu či hnevu, nič. Bol úplne pokojný. „Ayden." Počula som mamin hlas. „Ahojte." Pípla som hryzúc si do spodnej pery. „Vieš si predstaviť, čo si spôsobila? Báli sme sa o teba." Skríkol otec. „Prepáč." Sklonila som hlavu. „Prečo si utiekla?"

„Ja neviem."

„Neklam!"

„Pane, ak sa do toho smiem vložiť, vaša dcéra si to skutočne nepamätá. Prebehla premena." Mala som pocit, že mama omdlie, no našťastie sa udržala na nohách. „Musíš ísť domov." Rozhodol otec. „Kam? Do Zakázaného údolia? Alebo ešte horšie, do zámku? Nechcem tam ísť."

„Ale tu tiež zostať nemôžeš."

„Ideš do zámku a tam sa o teba už postarám!" pridal sa Zayn. Sama neviem, čo robím, no prešla som k Zaynovi. Hľadela som mu priamo do očí. „Ty nie si môj otec! Celý ten čas ti išlo len o to ma zničiť, mám pravdu? Ovládal si ma a ničil ma! To, čo sa deje tam dole nie je predsa normálne. Tu je to iné. Tu odo mňa nikto nič nechce a nikto na mňa nenalieha!"

„Mi chceš povedať, že tieto slová máš z vlastnej hlavy? Že ti to nakecal on?" ukázal hlavou na Johna, ktorý na mňa len s údivom hľadel. „Nemusel mi nič hovoriť."

„Ayden, ale tu nemôžeš zostať." Ozval sa Harry. „Môže! Pokojne môže, veď... miesta je tu dosť. Mne neprekáža." Snažil sa ponúknuť John. „Ide so mnou!" skríkol Zayn ťahajúc ma ku dverám. Vzpierala som sa ako som len mohla, no nepomohlo to. Bol silný. Bola som naštvaná, najradšej by som ho zabila! A vtedy sa to stalo!

-*-*-*-*-*-*-*-

Tadá :) pôvodne mala byť zajtra, ale dala som ju sem dnes :) chcem vám len poďakovať za 14.2K reads a krásne komentáre, ktoré mi tu nechávate a aj za votes of course :* I ♥ U :3