Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XXX. "Mestečko Zlatých Hôr"

Knihu  som rýchlo zatvorila. Očami som vyhľadala policu, de som ju našla a vrátila ju na jej pôdovné miesto. Nebola som si však istá či som sa trafila. Bola som vydesená obrazom z knihy. Potrebovala som zabudnúť, hneď! "Tak tu si!" pribehol ku mne John so širokým úsmevom na perách, "Stylo sa niečo?"

"Nie. Prečo?" nahlas som prehltla preplietajúc prsty za chrbtom. "Si nejaká bledá."

"To nič nie je. Len mi prišlo trochu zle, ale už je to lepšie."

"Si si istá? Nevyzeráš, že by si už chytala farbu." Pousmiala som sa nad tým aký je starostlivý. "Asi potrebuje ísť na vzduch. Napadlo ma, neukázal by si mi tu nejaké krásne miesto? Myslím, určite tu nie je len zámok, farma, Zakázané údolie a Jakartské panstvo."

"To teda nie je! Je tu jedno moc krásne miesto, ktoré patrí Jakartom. Volá sa to Mestečko Zlatých Hôr." usmiala som sa nad tým názvom. Vyvolalo to vo mne spomienky na detstvo. Mama mi o takomto mestečku rozprávala rozprávky. Teraz ma napadá či to boli skutočne rozprávky. "Je to ďaleko?"

"No... na druhej strane ostrova. Idem povedať Davidovi, aby pripravil koč."

"Cítim sa ako v rozprávke."

"Možno v nej si."zasmial sa, "Bez sa prezliecť. Skús šaty." Škaredo som naňho zazrela. Dobre vedel, že šaty moc v láske nemám, no on ma v nich aj tak musí mať. "Na mňa nepozeraj. Ak chceš vystupovať po boku pána Jakartov musíš mať šaty."

"Tak si ich daj ty!" zasmiala som sa, "Doporučila by som ružové, pôjdu ti k očiam."

"Nešpekuluj a bež. Za desať minút dolu v hale."

"Rozkaz pane." pokúsila som sa o salutovanie a rozbehla sa do izby. Myšlienka na obraz z knihy sa niekam vytratila a aj som nemala dôvod na to myslieť, pretože som mala inú prácu. Musela som vybrať šaty, ktoré by uspokojili aj Johna a aj mňa. Niečo elegantné, no zároveň trochu drzé. Aj napriek skutočnosti, že šatník bol veľký, nemala som zas až taký problém niečo takéto nájsť. Zvolila som tmavomodré šaty, ktorých spodok bol vytieňovaný do čiernej a bežala do haly, kde už stál John. Tiež mal na sebe iné oblečenie. Zastala som kúsok od neho a hľadela z otvorenými ústami. Bola som ohúrená, no nie tým, že je pekný. Šlo o to, čo mal na krku. "Ehm... John, to čo máš na krku?"
Zrejme ma nepochopil, pretože mi venoval zmätený výraz. "Myslím ten motýlik. Nevravel si náhodou, že musíme vyzerať reprezentatívne?"

"Veď tak vyzerám." otočil sa dokola, aby som videla celý ten skvost, čo mal na sebe. "Si celkom vtipný. Vyzeráš akoby si ušiel z nejakej rozprávky o škriatkoch."

"Dobre, toto ma urazilo. Pokým neprídeme do Mestečna, neprehovorím s tebou ani slovo."

"A to je za trest alebo za odmenu?" zasmiala som sa. "David! Odkáž slečne Ayden, aby šla so mnou." snažil sa o vážnu tvár, no sem tam mu unikol aj úsmev, čo ma usvedčilo v tom, že to nemyslíš vážne. "No tak! Pán motýlik, nehnevaj sa." chytila som ho okolo paže túliac sa k nemu. "Môžeš ma nechať, prosím?"

"Nie!" zaškerila som sa, "Vieš, že keď sa budeš takto mračiť, tak ti tá tvár tak zostane? Budeš vyzerať akoby si zjedol balón, vieš o tom?" zasmial sa, no v momente, keď si uvedomil, čo robí, prestal a pozrel inde. Začala som teda hru na tichú domácnosť hrať s ním.

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

"Tak, čo si o tom myslíš?" spýtal sa John v momente, keď som vystúpila z koča. Všade naokolo bola jeseň. To snáď ani nie je možné. "Ako?" bolo jediné na čo som sa v danej chvíli zmohla. "To nikto nevie. Takto to proste je. Toto je jediná časť ostrova, kde je stále jeseń bež ohľadu na to ako je na tom zvyšok ostrova."

"Prečo tu nikto nie je?" Musela som sa spýtať. Nikde navôkol okrem nás nebolo ani nohy. "Ľudia, čo tu žili boli vyvraždení."

"Kým?"

"Zaynovým otcom. Pred pár rokmi tu žila veľká časť Jakartov, no po tomto prepadnutí Ikarských vojsk sa čas, čo prežila utiahla do hôr za zbytkom druhu."

"Prečo to urobil?" Mykol ramenami. "To nikto nevie. Hovorí sa, že chcel zabiť Jakartov, aby boli Ikari najmocnejším druhom v kraji. " potriasol hlavou a slabo sa usmial. "Ale neprišli sme sem smútiť. Čo by si povedala keby sme pozreli do studne? Tečie v nej zlatá voda." Chápala som, že nechce veci z minulosti Jakartov vyťahovať znovu na svetlo. "Rada."

"Christopher, môžeš ísť! Vieš kedy prísť!" zakričal na muža stojaceho pri našom koči, ktorý po jeho slovách ihneď aj s kočom odišiel preč. "Prečo si ho poslal preč?"

"Zbytočne by tu stál. Chcem ti to tu poukazovať. Idem najprv pozrieť či je cesta dolu ešte priechodná. Za pár minút budem späť."

"Samozrejme, počkám. Veď sme tu len my dvaja." zaškerila som sa. "Jasné. Ale aj tak, keby sa niečo dialo, krič!" Kývla som. Venoval mi úsmev a skryl sa za malou sklaou, poza ktorú viedla cesta. Skutočne sa mi toto odľahlé miesto páčilo aj napriek tomu, že tu vyhaslo kopec životov. Bola to ako rozprávka. Onedlho som za sebou započula šuchot lístia. "Nepodarí sa ti ma vystrašiť." zasmiala som sa. "O to mi ai nejde." odpovedal mi hlas, po ktorom som videla už len tmu...

-*-*-*-*-*-*-*-*

Vuala seňoritas :D zasa som si dala na čas, tak ale čo so mnou narobíte ? :P Do konca zostávajú asi už len 2 časti :)) chceli by ste, aby som napísala aj Afraid 2? :)) ak hej, dajte mi vedieť :))