Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XXIII. "David Brooke."

Harry

 

„Ona sa nevráti!" kričal som Zaynovi do tváre. „Upokoj sa Harold! Ayden sa dozvie, že si tu. Čoskoro môžeme očakávať jej príchod."

„Prečo jej už nedáš jednoducho pokoj, Zayn?" uvoľnil som všetky svaly v tebe, aby sa mi reťaze, ktorými som bol oviazaný nezarezávali do tela. Boli uviazané dosť tesno a stačil malý pohyb na to, aby mi začali blíži, „Baví ťa tomu dievčaťu robiť zo života peklo? Mohol si ju jednoducho nechať vo svete ľudí a zostať s Elizabeth."

„Dobre vieš, že ona v tom svete jednoducho zostať nemohla. Skôr či neskôr by sa prejavila a ľudia by ju zabili. Čo som podľa teba mal robiť? Nechať ju žiť si svoj život, ktorý nemal budúcnosť?"

„Vzal si jej všetko Zayn. Možno nemusela žiť krátko. Mohla byť niekým iným. Možno si to v nej prebudil, keď si ju priviedol. Nepremýšľal si nad tým?"

„Samozrejme, že áno! Dokonca som uvažoval nad tým, že by som ju vrátil do jej sveta bez spomienok na nás, no čo by sa stalo? Ten vlk je veľmi silný. Nikto by ho už neutíšil."

„Lenže u nej sa ešte neprejavil. Za pokus by to stálo, nie?"

„Nebudem riskovať. Nájdem ju a Siera ju znovu ovládne."

„Nie je ti hlúpe ju nechať ovládať? Ona nie je bábka, s ktorou môžeš len tak manipulovať." S privretými očami uväznil koreň svojho nosa medzi palcom a ukazovákom. Zrejme si začínal mnohé uvedomovať. „Fajn! Urobil som chybu, no ja nechcem, aby odo mňa odišla. Musíme byť spolu aj keby sme nechceli inak toto kráľovstvo upadne." Sám neviem prečo to robím, no bral som to ako jediné východisko ako Ayden zachrániť. „Chcel by si ju aj za podmienky, že je Talar?"

„Tieto dohady sem nepleť. Ayden je Ikar."

„Nikdy si nemôžeš byť ničím istý."

„Ale..." jeho slová zostanú neznáme, pretože do mučiarne vbehol jeden z jeho vojakov odetý do Zaynovej obľúbenej indigovo modrej farby. Bol celý zadýchaný a jeho šaty boli celé od krvi. Musím priznať, že ma to trochu vydesilo. „Čo sa stalo?" spýtal sa Zayn muža. „V- vonku je niekto a... zabíja našich vojakov. Po celom nádvorí sú telá našich vojakov."

„Koľko ich je?"

„Mŕtvych je vyše stopäťdesiat, Pane."

„Pýtal som sa na nepriateľov."

„Jeden, no je silnejší než všetci naši vojaci v kope."

„Kto je to? Talar alebo Ikar? Kto?!" Muž sa zrútil k zemi, no stále bol pri vedomí. Myslím, že ho boj dosť vyčerpal. „Ono... vyzerá to ako Talar, no oči ma bordové. Obávam sa, že ide o..." docvaklo mi to. Čierna srsť, bordové oči, silný. „Jakart." Zašepkal som do ticha mučiarne. „Kto?" otočil sa ku mne Zayn. „Jakart. Je to tretia svorka. Žijú na opačnom konci krajiny. Žijú v horách. Nikto o nich moc nevie. Teda až na mňa. Sú silnejší než ktokoľvek z nás. Sila jedného z nich sa rovná sile pár stoviek nás. Sú však mierumilovní. Tento musí útočiť pre niečo. Jakarti nikdy neútočia bez príčiny."

„Odpútajte ho!" kríkol k mužom v čiernom za mnou, „Zistíš, čo chce." Muži mi postupne uvoľnili celé telo a ja som mohol pokojne stáť pred Zaynom. „Zistíme to spolu. Bude to potrebovať vodcov oboch."

„Kde je teraz?" pýtal sa muža. „J-je v zámku."

„Konkrétne!" zaziapal na úbohého muža. Ten sa len prikrčil. „Š-šiel do izby Ayden." Zayn kývol hlavou na znak vďaky a rozbehol sa do horných poschodí, kde sa nachádzala spomínaná izba. Asi o dve poschodia nižšie som zacítil štipľavú vôňu dymu. Pravda nebola iná. Z izby šiel dym. Límcami kabátov sme si prekryli nosy a vtrhli dnu. Izba bola pohltená plameňmi. Nebolo tam veci, ktorá by nebola pod nadvládou plameňov. Avšak sme obaja zastali, keď sme na posteli zbadali zúriaceho čierneho vlka, ktorého krvavé oči nás priam zabíjali.

Aya

 

Cítila som niečo chladné dotýkajúce sa môjho čela, čo ma prebralo z kontaktu s tmou, v ktorej som bola väznená. S bolestivou námahou som otvorila oči. Chladná vec na mojom čele bola plátenná handrička nasiaknutá studenou vodou. „Ty žiješ!" škeril sa na mňa muž, ktorého som zaregistrovala až neskôr. Mal pekné hnedé oči, ktoré mu krásne ladili s farbou očí. „Kto ste?" snažila som sa posadil, čo mi bolo v okamihu záhadným mužom zakázané. „Len lež. Musíš oddychovať."

„Ako som sa sem dostala?"

„Hm... Dalo by sa hovoriť o zázraku. Tá rana na bruchu je dosť hlboká. Je zázrak, že žiješ vzhľadom na to, že si prišla po svojich."

„Ja si nič nepamätám."

„Buď rada. Keby si si pamätala v akom stave sa sem dostala nezaspala by si."

„Kde to som?" Slabo sa usmial. „Si v Severných horách. A dovoľ, aby som zodpovedal aj tvoju predchádzajúcu otázku. Moje meno je David, David Brooke."

„Ja som Ayden." Jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril. „Viem. Počul som o tebe. Máš pred sebou žiarivú budúcnosť, Ayden."

„Ja už nemám nič." Zachrapčala som, po čom som sa ako na povel rozkašľala. Pociťovala som pálivú bolesť v oblasti brucha. „Pokoj. Shhh.... Neboj sa, to prejde." Snažil sa ma upokojiť, čo sa mu koniec koncov i darilo. „Za chvíľu sa príde na teba pozrieť lekár. Zas bude dobre. Musíš to však vydržať chvíľu bez pohybu."

„Ale ja sa musím vrátiť do zámku." Protestovala som jeho snahe ma udržať v pokoji. „Ayden, niečo som povedal a to bude platiť. Tie stehy na bruchu nemáš len na ozdobu, jasné?" Prehovoril pevným hlasom, ktorý ma nadobro uzemnil. „Dobre." Pípla som. „Som rád, že sme sa pochopili. Prídem za päť minút. Dúfam, že ťa tu ešte nájdem." Tentoraz už mal na tvári znovu ten žiarivý úsmev, s ktorým odišiel preč.  

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

Dnešná časť je trochu kratšia, lebo mám tento týždeň fofry, kvôli škole :D a ani neviem kedy bude pokračovanie, pretože zajtra odchádzam do Fínska :/ viem však, že budúci týždeň odo mňa nič nečakajte :/ je mi to ľúto, ale dnes som aspoň niečo pridala, takže... čo hovoríte na časť? :) :3