Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XI. "Neboj sa. Všetko bude v poriadku."

„Harry.“ Vydýchla som jeho meno a vstala z drevenej lavičky. Bola som však zastavená Zaynovou rukou. „Ani sa k nemu nepriblížiš.“ Zavrčal nebezpečným hlasom. Znovu z neho išiel strach. Moje telo polialo horko. Cítila som ako sa mi po chvíli po chrbte pustili kvapôčky potu. „Týmito kecami si kŕmil aj tie pred ňou, Zayn. Nezašlo to ďaleko?“

„Nie, nezašlo.“ Odvetil pokojným hlasom. „Nebolo ti ani trochu ľúto tých dievčat? Diana, Mia, Rebecca, Jessica... mohol by som pokračovať donekonečna, ty to vieš!“

„Nič z toho by sa nestalo keby ju odtiaľto nevzali! Za všetko môžu len jej rodičia. Nebyť ich, nikdy by som do sveta ľudí nechodil.“ Zaynov tón hlasu pridával na hlasitosti. Začínal byť vytočený, čo som si všimla vďaka jeho pevne zaťatej sánke, „Myslíš si, že ma bavilo ich zabíjať? Ak áno tak si na omyle. Robil som to len pre vás! Nemohli sa dozvedieť o tom, kto sme.“

„Keby si ho nezabil, nevzali by ju, nezmenili by jej meno a ona by teraz bola s tebou v tom tvojom prekliatom zámku! Preto ti hovorím, nechaj ju ísť. Prečo by mali iní trpieť za tvoje chyby Zayn?“ To, že Zayn niekoho zabil ma neprekvapovalo, prekvapilo ma, že Harry použil mužský rod. „Pretože je to ona! Toto je skutočne ona! Moja Ayden!“

„Prestaňte!“ vykríkla som aj napriek slzám v mojich očiach, ktoré si pomaly, ale isto drali cestu von z mojich očí. Hľadeli na mňa dva páry zelených a hnedých očí. „Pusti ma.“ Povedala som pokojne Zaynovi. „Nepustím.“

„Pusti ma!“ skríkla som až sa môj hlas ozýval lesom. Zaynov stisk povolil. Videla som jeho vydesený pohľad. Bola som na tom rovnako. Nespoznávala som svoj hlas... „Ayden.“ Povedal pokojne a pristúpil o krok bližšie. „Nechaj ma.“ Ustúpila som o krok vzad. Chvíľku som naňho len neho hľadela. Skutočne len chvíľku, potom som sa rozbehla preč...

Zayn

 

Sám neviem prečo som za ňou nebežal. Zostal som spolu so Stylesom stáť na jednom mieste. Obaja sme naše zraky namierili na miesto, kde sme naposledy zazreli Ayden. „Už si spokojný?!“ vybehol som naňho. Bol som viac než naštvaný, bol som nasraný. Všetko zničil! „Nadmieru.“ Prekrížil ruky na hrudi a oprel sa o strom vedľa neho, „Musel som jej povedať skutočnosť a prebrať ju z tých tvojich sladkých slov, ktorými ju chceš kŕmiť.“ Nechápal to. Nikto to nechápal. Všetci si myslia, že je to len ďalšie dievča, ktoré skončí s vencom na hlave pohodené pred očami cirkvi. Nie je to tak! Toto dievča mám skutočne rád. Nedokázal by som jej ublížiť. Ako to viem? Videl som škaredú jazvu na jej ramene. Pamätám si to akoby to bolo len teraz nedávno... Aj napriek otcovmu zákazu sme sa hrali s lukom a skutočnými, pekne ostrými šípmi. Práve som bol na rade. Vystrelil som šíp, zhodou náhod mi do uhla strely vošla Aya. Šíp sa jej zapichol do ramena. Zostala jej tam jazva podľa, ktorej viem, že je to moja princezná. „Neveríš, že by som mohol mať niekoho rád?“ Zasmial sa nad mojou otázkou. „Ty? Ty, čo zabíjaš nevinných bez ľútosti? Keby Elizabeth nedokázala to, čo dokáže, bola by mŕtva. Alebo sa mýlim?“

„Prestaň!“ štekol som, „Elizabeth ma už nezaujíma. Mám Ayu.“

„Ja som len zvedavý dokedy ti to vydrží, frajer.“ Premeral si ma s posmeškom na perách. „Nemienim s tebou strácať čas Talar. Idem po ňu.“

„Nemusíš o ňu predstierať záujem. Možno je tu niekto, komu na nej záleží viac.“

„A kto?“ Ukazovák priložil k svojej hrudi. Vyprskol som smiechom. „Musím uznať, že zmysel pre humor máš.“ Pokrútil som hlavou a rozbehol som sa smerom, kde som naposledy uvidel moju princeznú.

Aya

 

Celé telo som mala ako v jednom ohni. Nevedela som ani či žijem alebo som už mŕtva. Avšak z bolesti, ktorá držala pod kontrolou celé moje telo som usúdila, že žijem, bohužiaľ. Mala som pocit akoby sa všetky kosti v mojom tele lámali na kúsky, krv mi vytekala zo žíl a moje orgány prestávali vykonávať funkciu. Pomaly, ale isto som prestala počuť moje výkriky podobné lesnej zvery. Od bolesti som škriabala kôru stromu za mnou. Bolo to ako zlý sen... Bežala som dolu kopcom až do lesa ignorujúc bolesť môjho kolena. Nemám ani poňatia ako som sa sem dostala. Viem len, že som sa tu zrazu pod náporom bolesti v hrudníku zrútila k zemi. Tá sa začala postupne stupňovať a ja som tu zostala zaseknutá v zajatí vlastného tela... „Slečna?“ počula som mužský hlas. Nebola som však schopná zastaviť môj krik a odpovedať. „Ste...“ viac z jeho slov som už nepočula. Bolo počuť len môj krik, vrčanie a vytie vlkov. Moje telo síce ovládol strach, no stále bol slabší než bolesť, ktorú som cítila. Otvorila som oči v snahe zistiť, čo sa deje. Moje oči sa však stretli s tmou. Nič iné okrem nej som nevidela. „Si v poriadku Aya?“ prihovoril sa mi mužský hlas. Síce som bola mimo, vedela som, že nepatrí Zaynovi ani Harrymu. Kto to teda je? „Nemysli na tú bolesť. No tak! Pozri sa na mňa!“ pocítila som dotyk na mojej tvári a následné šklbnutie smerom nahor. „Aya, vnímaj ma! Otvor tie oči. Aspoň na chvíľu!“ Snažila som sa. Tak moc som sa snažila ich opäť otvoriť. Avšak silu, ktorú som v sebe mala bola malá, nedalo sa to. Ten niekto sa však nedal odradiť, otvoril mi oči sám. Na moment som zahliadla rozmazanú tvár muža. „Dočerta.“ Zašepkal, „Musíme ísť Aya. Skôr než príde On!“ Muž na vzal do náruče. Chcela som ruky prepliesť okolo jeho krku, nemohla som. Ruky mi voľne viseli k zemi a hlava bola v záklone. Cítila som ako chlad pohlcuje moje telo a dostáva sa až do špiku kostí. Bolo to viac než nepríjemné. „Neboj sa. Všetko bude v poriadku.“ Sľuboval môj záchranca, „Sľubujem.“ Cítila som ako si moje telo privinul tesnejšie k sebe. Bolo to zvláštne. Cítila som, vnímala, premýšľala, no ani za svet som sa nevedela pohnúť, či odpovedať. Zostalo mi len jediné. Čakať... čakať na nasledujúce minúty a cítiť, čo sa deje s mojim telom. Bolo to ako čakať na smrť, len horšie. Možno to tak má byť, možno mám trpieť touto bolesťou za hriechy, ktoré som spáchala....

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

New :) dúfam, že sa páči :) Je kratšia pretože dnes musím napísať ešte 2 nové časti k jedným príbehom, takže tak no :) A ešte niečo !!! Moc vám Ďakujem za 21 votes a 154 reads na minulej časti :3 You're amazing :* I ♥ U :3