„Elsa, prosím, kde je tu kuchyňa?“ Pristavila som moju jedinú nádej v nájdení tej miestnosti. Čudujem sa, že som tu niekoho vôbec našla. Podľa tmy vonku môže byť neskorá noc. „Drahá, čo tu robíte takto neskoro?“ zalomila rukami. „Veď hľadám kuchyňu.“ Zasmiala som sa. „Čo si prajete? Slúžky vám to prinesú.“
„Rada by som si to zaobstarala sama.“
„No... dobre. Poďte so mnou.“ Položila mi dlaň na lopatky. Tlačila ma gigantickými chodbami, po nespočetne mnoho schodoch až dolu, kde sme našli kuchyňu. „Tak, čo to bude slečna?“
„Len pohár vody. Nie je mi dobre.“ Mala som podozrenie, že to bude rýchlosťou, ktorou som do seba kopla pohár vína. Odvtedy som mala v ústach veľmi sucho, „Kde nájdem pohár?“
„Len si sadnite. Prinesiem vám to.“ Postrčila ma k blízkej stoličke. „Nechaj tak Elsa. Je mi len trochu zle. Neumieram.“ Zasmiala som sa. „Ale ja by som mohla ak by som vás nechala sa obslúžiť samú.“ Zavrčala. Radšej som sklonila hlavu. Vedela som, že naráža na Pánov hnev. Pozorovala som moje stále preplietajúce sa prsty. Bolo to celkom zaujímavé... Viem som divná! „Nech sa páči.“ Podala mi krištáľový pohár naplnený temer po okraj vodou. „Ďakujem.“ Šepla som a priložila chladné sklo k perám. Môj vyprahnutý krk sa konečne dočkal malého osvieženia. „Nenaštve sa Pán, keď zistí, že som preč z izby?“ Napadlo ma razom. „Nebojte sa. Nie je tu.“
„Išiel za Elizabeth?“ Prikývla. „Milujete ho?“ sadla si naproti mne. „Preboha! Len to nie!“ ohradila som sa. „Nepáči sa vám náš panovník?“
„Nie!“ povedala som rozhodne, „Ale... možno za iných okolností by som hovorila niečo iné, neviem.“
„A pri dnešnej vychádzke Vám nikto nepadol do oka?“ Pokrútila som hlavou. V tej chvíli som si však spomenula na Harryho. Chlapca s kríkov ruží. „Červenáte sa.“ Poznamenala. „Vlastne jeden by tu bol.“
„Kto?“ zahrali jej v očiach malé iskričky. „Harry. Neviem či ho poznáš.“ Úsmev spolu s iskričkami zmizli. Zostala len vážna tvár. „S tým sa do rečí nedávajte.“
„Prečo?“
„Je jedným z vodcov Talarov. Hovoril vám o nich už Pán?“ Prikývla som, „Celý kraj ním opovrhuje.“
„Pretože je Talar?“ Prikývla. „Je to postavené na hlavu. Nie je jedno či je niekto z rodu Ikarov alebo Talarov?“
„Ani nie. Je tu kopec závažných rozdielov. Či už po fyzickej alebo psychickej stránke.“
„Akí sú Talari?“
„Záleží od výchovy. Niektorí sú drzí a neústupní. Potom sú tu tí milí, s týmito Pán udržiava kontakt. Ja som Talar.“ Otvorila som ústa do veľkého O. „Aha.“ Prehltla som ďalšie slová, „Ja už asi pôjdem naspäť.“
„Chcete pomôcť?“
„Nie. Nejako trafím.“ Usmiala som sa. Podala som jej pohár s vodou na dne a odišla preč. Vyšla som po točených drevených schodoch hore, nešla som ďalšie, po ktorých som sa dostala na moje poschodie. Chvíľu som váhala, z ktorej strany sme prišli, napokon som šla doľava. Videla som známe dvere patriace mojej izbe. Vošla som dnu a zabuchla dvere. „Aya?“ oslovil na írsky hlas. „Niall?“ vyvalila som oči. „Čo tu robíš?“
„Toto je moja izba.“ Bránila som sa. „Asi ťa sklamem, ale je to moja izba.“ Podišiel ku mne. Pozrela som do jeho očí. Boli podliate krvou. Plakal... „Ty si plakal?“ pootvorila som ústa prekvapením. Niall na mňa pôsobil ako jeden z tých tvrdých mužov, ktorých nič nerozhádže. „Poď, pomôžem ti sa dostať do izby.“
„Niall.“ Chytila som ho za pažu, „Čo sa deje?“
„Nič, čo by ťa malo trápiť.“ Pokúsil sa o drzý tón hlasu. „Mne to povedať môžeš. Komu by som to povedala? Pánovi? Prosím ťa! Tomu sa obávam povedať ako sa mám... Vyrozprávaj sa. Možno ti to pomôže.“ Vzal ma za ruku k jeho posteli, kde sme si sadli. „Chýba mi.“
„Kto?“
„Susannah, moja... manželka.“ Vyvalila som oči, div mi nevypadli. „Si ženatý?!“
„Aj som aj nie som. Je to zložité.“ Zložil si hlavu do dlaní, „Čakali sme spolu dieťa, chlapca. Ešte som ho ani nevidel.“
„Čo sa stalo?“
„Prišli nám na to! Ona... bola Talar.“ Privrela som oči. Zas tá istý muzika dokola a dokola. Talar, Ikar, Talar, Ikar... Nie je to jedno dopekla?! „Pán ju dal odviesť do Zakázaného údolia. Tam žijú všetci Talari.“
„To je tá malá dedinka? Myslím, že je tam aj vodopád.“
„Presne tá. Ako o nej vieš?“ Mykla som ramenami. „Pán ma tam dnes vzal.“ Rozbehol sa k jeho pracovnému stolu. Začal sa hrabať vo fotografiách. Pomalým krokom som šla za ním. „Videla si ju?!“ ukázal mi čierno-bielu fotografiu dievčiny. Bola v celku pekná, pôsobila milo. „Nie. Prepáč.“ Sklonila som hlavu. „To je v poriadku.“ Hodil so smutným výrazom fotografiu na stôl. „Pán by možno vedel, kde je.“
„Nie! Nehovor mu, že to vieš. Zabil by ma. Prosím!“
„Neboj sa. Budem mlčať.“ Zamkla som si ústa imaginárnym kľúčikom a hodila ho za seba. Zasmial sa. „Tak poď. Zavedieme ťa do izby.“ Vzal ma okolo ramien. Prešli sme na miesto, kde som sa rozhodovala či ísť vpravo alebo vľavo. Samozrejme Murrayová, vždy si musíš zvoliť naopak! „Toto je tvoja izba ak sa nemýlim, Aya.“ Usmial sa. „Ďakujem.“
„To ja ďakujem tebe Aya. Konečne je tu niekto, s kým sa môžem porozprávať.“ Pohladila som ho po paži. „Vždy tu budem. Nevyzerá to tak, že by som sa chystala odísť.“ Trpko som sa zasmiala, „Keby som Susannah niekde zahliadla, okamžite ti poviem.“ Už viem na čo využijem vychádzky s Pánom. Budem hľadať Niallovu lásku. „Si poklad.“
„Povedz mi niečo, čo neviem.“ Odfrkla som si. „A ešte k tomu skromná.“ Zasmial sa. „Ďakujem pane.“ Uklonila som sa. „Tak ahoj.“
„Ahoj.“ Slabo som mávla a vošla dnu. „Wau... a to som si šla len po vodu.“ Potriasla som hlavou. Mala som v pláne zažať, no zastavilo ma niečie telo, ktoré ma pritislo naspäť ku dverám...
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-
Táto kapitola je trošku kratšia, ale ďalšia by už mala byť opak :) neviem :) kto si myslíte, že je tajný útočník ? :)
YOU ARE READING
Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)
Fanfiction„Viem o tebe všetko drahá." „Aj to, že..." „Pokojne sa spýtaj. Odpoviem." „Aj to koho najviac nenávidím?" „Samozrejme. Najviac nenávidíš mňa, lebo som ťa priviedol domov." „Od domova si ma práve že odtrhol."
