Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XXVIII. "Pandorika."

Drahá Ayden,

chápem, že nás už zrejme nechceš nikdy vidieť. Ako tvoji rodičia sme sklamali. Znčiiť ti život bolo to najmenej, čo by som kedy chcela. V deň nášho úteku som ani len sama nevedela prečo to robím, no teraz už pravý dôvod viem. Chcela sa som ťa uchrániť pred tým, čo som sama prežila. Kedysi dávno, ešte pred tvojim otcom, som milovala istého muža. Tým mužom bol Zaynov otec. Krútý muž, bez srdca a citov. Ja som to však nevidela, pretože som bola zaslepená láskou k nemu. On ma však videl len ako jednu z jeho dievčat na krátku dobu. Vždy som chcela z mysle vymazať spomienky na neho a na moju lásku. To bol aj dôvod prečo sme s otcom utiekli len s tebou a tvojho brata nechali tu. Jack je totiž synom Zaynovho otca. Nikdy nebol tvojim pravým bratom. Tvoj tec však vzal zodpovednosť do svojich rúk a osvojil si ho. Vždy však pri pohľade na Jackovu tár vidím Marka, jeho pravého otca. Je to ako sen, ktorý ma prenasleduje celým životom. Nechcela som, aby si si pri Zaynovi prežila to isté, čo ja s Markom. To, že je jeho synom ma len umocňovalo v mienke, že bude ako on. Nechcela som, aby si trpela. Viem, že s ním nie si šťastná. Avšak dnes som mala videnie, ako stojíš pri mužovi s tmavými vlasmi padajúcimi do jeho smaragdových očí. Tvár som však nevidela. Dúfam len, že on by mohol byť tým, ktorý ťa vyvedie z temnoty. Ayden, už si na polceste z temnoty. Verím, že sa z nej dostaneš stoj, čo stoj.

Mama

Na polceste z temnoty. Čo to znamená? Odložila som list na stôl vedľa seba a rozišla sa ku dverám, ktorými pred pol hodinou vyšiel John. "John?" spýtala som sa priestorov chodby. "John, si tu?" skúsila som znovu. Tentoraz sa chodbami rozozvučalo zvonenie brnení po mojej pravici. Všetky popadali na zem. Malo to však svoju podstatu. Uvidela som Johna. Počas môjho pobytu som si všimla, že dokáže byť veľmi zbŕkli. Veľa vecí mu padá z rúk a niekedy koná nerozvážne. "Čo sa deje?" zasmail sa nervózne. "Si v poriadku?"

"Samozrejme! Tak, čo sa deje?"

"Chcela som sa ťa na ničo spýtať." podišla som k nemu bližšie, "Je tu nejaká temnota?" Úsmev mu z tváre rýchlo zmizol. Dokonca som mohla pozorovať, že zbledol. "Už nie." pokrútil hlavou. "Už?"

"Niečo sa stalo,ale nechcem o tom hovoriť."

"Prečo?"

"Proste nechcem! Nechaj to tak!" skríkol po mne. Na tvári sa mu mihal hnev, no v očiach veľký žiaľ. "Potrebujem o tom vedieť."

"Nepotrebuješ. Najprv musíme vyriešiť tvoj problém. Potom ti o tom možno poviem."

"A čo ak sa temnota týka mňa?" nadvihla som pobavene obočie. "Tak to ti s istotou môžem povedať, že sa ťa to netýka."

"Fajn! Kde je knižnica?"

"O poschodie nižšie, dvere pod schodiskom. Nemôžeš to minúť." usmiala som sa a nasledovala jeho pokyny. "Načo ti je knižnica?"

"Keď nie si ochotný mi s temnotou pomôcť ty, urobím to sama." zaškerila som sa. Zbadala som strach v jeho očiach, čo sa podpísalo na to, že sa za mnou rozbehols cieľom ma chytiť a zabrániť mi tak dostať sa k môjmu cieľu. Rozbehla som sa tiež. Musela som sa k tomu dostať. Znelo to zaujímavo. Na moje prekvapenie som sa ani len nabála. V mojcih žilách prúdil len a len adrenalín. Nič viac,nič menej. "Ayden, stoj! Je to pre tvoje dobro!"

"Prepáč!" zakričala som zamykajúc dvere od knižnice.Otočila som sa chrbtom ku dverám. Knižnica bola veľká. Dokonca som mala pocit akoby bola väčšia zvnútra. To bolo však vedľajšie. Budem musieť nájsť niečo o temnote stoj čo stoj...

*Harry

"Nemôže uňho zostať naveky!" rozkrikoval sa Zayn po celej miestnosti, "Ja som ten, koho milovala!"

"Zayn, skús ju pochopiť, možno jej dať čas. Ona príde na to, čo je pre ňu dobré a všetko sa urovná. V tejto chvíli sú veci pokrivené. Na druhú stranu, Ayden už vie kým je. Už vie, že jej v žlách prúdi vlčia krv."

"Jakartská krv, Harry. Ona nie je ako my." prehrabol si havranie kadere dlhými prstami uvažujúc nad dievčinou v jeho mysli. "Ona predsa nemôže za to, že sa u nej prejavila Jakartská strana. Nemôže za to, že ju prenasleduje rasa jej starého otca."

"To ja predsa viem!" vzdal to nakoniec sadajúc si na trón. "Pane!" vošiel dnu s krikom jeden z jeho vojakov. "Čo sa deje Matthew?" spýtal sa s neprepočuteľným zúfalstvom v hlase. "Ide o Pandoriku." Zaynove zrenice sa vidieteľne zúžili. "Čo je s ňou?"

"Prebúdza sa a čaká na svoju pani." Pochopil som na čo narážajú. Pandorika je mýtické miesto ukryté v Zakázanom údolí. Vidia ho len tí, ktorí vidieť chcú. Pred pár stovkami rokov sa vládkyňa Pandoriky zabila, čo rozpútalo veľké nepokoje. Pandorika je niečo ako posledné miesto, kde sa rozhoduje o osude duší kraja. Tam sa rozhoduje či človek dostane druhú šancu na život alebo všetko pominie. Vtedy sa podarilo Pandoriku uzamknúť a upokojiť, no nič netrvá večne a ako sa zdá, Pandorika sa znovu prebúdza k životu. Bola viac než dvesto rokov v tichu a tme. Bude potrebovať svoju pani, a ak ju nenájde celá Golden Gate ľahne popolom. Nezostane z nej nič. "Zayn, máme iný problém než je Ayden." kývol. Pandorika bola skrotená vládkyňou života a smrti Adelia. Bez nej je Panodrika len kraj, ktorý zabíja bez myšlienok. Adelia bola jej paniou, ktorá jej ukázovala čo je správne, no bez nej si to neuvedomuje. "Ak sa Pandorika prebúdza, bude to náš koniec. Ďalšia Pani života a smrti nie je. Adelia bola posledná. Musíme ju nejako dostať späť do spánku."

"A ako to chceš urobiť?"spýtal sa zúfalo. "Dobre vieš, kto ju uspal predtým."

"Nie!" vykríkol až ma zapichalo v hlave. "Musíme Zayn! Tu teraz nejde o tvoje ego, ale o život kraja, pretože ak sa o to aspoň nepokúsime, celý kraj padne popolom a žiadni vlci už nebudú. Zmizneme zo zoznamu mýtov a nikto si nás nebude pamätať. Budeme už len rozprávko či mýtom." Dobre vedel, že bude musieť povoliť. Musel odhodiť svoju hrdosť a ísť k nej. K žene, ktorá ako jediná dokázala uspať Pandoriku na dlhú dobu. Elizabeth...

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

Vuala :D dokopala som sa k novej časti s novou zápletkou :3 Pandorika, miesto stratených duší a smrti :3 YAY :3 dúfam, že sa vám časť páči :)) :3 ďakujem mocinky za 16.2K reads, votes a komenty :3 ste tí naj :3 I ♥ U :**