Videla som ako sa jej v očiach zaleskli slzy bolesti. Mlčala, z úst sa jej nevydrala ani hláska. Len ku mne načiahla ruky. Ignorovala som Zaynov zamračený výraz a rozbehla sa do jej náruče. Bola skutočná! Naozaj predo mnou v tomto momente stála moja mama. Áno, tá mama, ktorej som bola pred šiestimi mesiacmi na pohrebe. Neriešila som ako je to možné, záležalo mi len na tom, že som s ňou. „Srdiečko moje.“ Šepla mi do vlasov plačúc. Zacítila som na chrbte dotyk. Otočila som hlavu v smere dotyku. Stretla som sa s pohľadom otca. „Oci!“ zapišťala som, a taktiež sa mu hodila okolo krku. Tisol si ma k sebe pevnejšie než mama, čo bolo pochopiteľné vzhľadom na to, že je muž. „Moc si nám chýbala.“
„To je ona?“ počula som prehovoriť mladíka za otcom. „Áno.“ Odpovedal mu s úsmevom otec. Mladík na nič nečakal, vzal ma do náruče a zatočil mnou vo vzduchu. Nechápala som tomu, čo sa v tejto chvíli okolo mňa deje. Vlastne, nemala som ani možnosť to riešiť, pretože sa do toho vložil Zayn. „To by stačilo! Vráť sa ku mne Ayden!“ V tejto chvíli z neho šiel strach. Bála som sa neposlúchnuť. Aj napriek vlastnej vôli som k nemu prišla. „Nemôžeš ju tu len tak držať!“ vykríkol otec. „Ver, že môžem. Je len moja a to potvrdzuje aj zmluva, ktorú podpísal tvoj otec. Zapredali ste ju mne! Je moja a vaše hrozby to nijak nezmenia.“ Priala by som si rozumieť ich slovám, moc. „Nepoznáš ju! Nemá ťa rada! Nenávidí ťa!“
„Poznám ju moc dobre na to, aby som vedel, čo chce, a čo potrebuje!“ Nemohla som. Nedalo sa to počúvať. Čakala som už len na moment kedy sa pobijú alebo nebodaj zabijú. Videla som hnev v ich tvárach. Nedalo mi to. Musela som zakročiť. „Prestaňte!“ vykríkla som, „Prestaňte sa hádať!“
„Toto sa ťa nijak netýka Ayden.“ Uzemnil ma Zayn nepekným pohľadom. „Myslíš? Podľa mňa som predmetom tej hádky ja a tá prekliata zmluva. Nebolo by rozumné sa na to celé vykašľať a každý by sme šli svojou vlastnou cestou?“
„Nebolo!“ odsekol. Nevedela som, kde sa vo mne berie ten hnev. Nikdy som nebola takáto. Dokonca mi bolo jedno, že toto moje ja uvidia aj rodičia. Liezlo mi to na nervy. „Fajn! Tak sa veselo hádajte doteraz!“
„Niall!“ vykríkol. Ihneď po výkriku sa vo dverách zjavil blondiak. „Želáte si?“
„Odveďte ich! Každému z nich dajte päťdesiat rán bičom! To ich prinúti ctiť si panovníka.“
„Teba nebude nikdy nikto ctiť!“ vykríkol otec tesne pred tým než sa do miestnosti vrútili silný muži, ktorý ho tiahli cez celú miestnosť preč. Ďalší vzali mamu a ďalší mladíka. Nemohla som nič nerobiť. Rozbehla som sa k nim. „Pustite ju!“ bojovala som so zovretím ruky muža okolo mojej mamy. „Nie miláčik, nechaj to tak. Vezmi si toto.“ Stihla mi hodiť medailón. „Nie! Pustite ju! Nechajte ju na pokoji!“ neprestávala som bojovať s jeho zovretím. „Buď silná, miláčik.“ Zašepkala predtým než sa dvere miestnosti zavreli. Bežala som k nim v snahe ich otvoriť. Bolo to k ničomu. Ani sa nepohli. „Takto je to lepšie Ayden. Tak či tak by som ich potrestal za to, že ťa uniesli.“ Prehovoril za mnou Zaynov hlas. Otočila som sa na neho so slzami v očiach. „Nič nie je lepšie!“
„Je. Neboj sa! Už nikdy ich neuvidíš.“ Pootvorila som ústa nad jeho slovami. Toto azda nemyslí vážne. „Si netvor! Obyčajné monštrum!“ vykríkla som z plných pľúc, „Ľutujem, že si ma nezabil, keď si mal šancu. Chýbalo málo a ja som mohla byť mŕtva. Preč od teba, preč odtiaľto!“
„Mlč! Slová nemôžeš vrátiť.“ Varoval ma. „No a čo? Nehovorím nič, čo by som nemala. Len pravdu. Krásnu pravdu. Bolí však?“
„Niall!“ chytil si hlavu, „Vezmi ju preč!“ Blondiakove ruky vzali moje zápästia a dal mi ich za chrbát. „Desať rán!“ kríkol. „Stošesťdesiat, Niall. Chcem zbičovať aj za nich.“
„To ani náhodou.“ Odpovedal Zayn. „Tak ma zabi!“
„Nikdy! Vezmi ju k nej do izby a uisti sa, že nemôže utiecť!“ Niall len kývol a odviedol ma preč. Preč od toho monštra...
Sedela som na posteli v tureckom sede prezerajúc si medailón od mamy. Boli na ňom nejaké cudzie znaky, no bol krásny. Premýšľam nad nimi. Čo s nimi asi je? Trpia za mňa. Za to, že existujem. „Večera.“ Vošiel dnu Niall s podnosom preplneným jedlom. „Nechcem.“
„Budeš jesť! Za polhodinu som späť. Ak nezmizne aspoň polovica, tak uvidíš.“ Pohrozil a odišiel. Presne som vedela, čo s tým jedlom urobím. Presne to isté, čo s obedom. Prešla som k podnosu. Priniesla som ho k oknu. Jedlo som vyhodila z tanierov i misiek, čaj vyliala z hrnčeka i z čajníka. Nevadilo mi, že plytvám jedlom. Nepotrebujem od neho nič. Vlastne to bol aj môj cieľ. Nejesť a zomrieť... „Nemala by si hladovať.“ Vystrašil ma chrapľavý hlas. Keď som sa otočila, mohla som vidieť chlapca s kučerami lemujúcimi jeho tvár. „Možno nie, ale ja chcem. Ako si sa sem dostal?“
„Dverami. Nejako som sa dostal ku kľúču.“ Uškrnul sa nad svojim úspechom. „Gratulujem.“ Zamrmlala som. „Ak ťa to poteší, tvoji rodičia sú v poriadku. Už sú späť v zakázanom údolí.“
„Prečo tam? A odkiaľ o nich vlastne vieš?“
„Sú vyhnanci. Každý sa ním stane, keď naštve Zayna. A len tak mimochodom, ku mne sa dostane všetko.“ Mykol ramenami naznačujúc svoj nezáujem, „Chceš sa o tom porozprávať?“
„Ďakujem, ale nie.“
„Tak si ľahni. Musíš sa vyspať.“
„Chcela som späť už poobede, no stále vidím pred očami mamu ako plače.“ Prešiel ku mne dvíhajúc moju tvár tak, aby som mu pozerala do krásnych zelených očí. „Dúfam, že sa z toho neobviňuješ.“
„A nemám snáď? Môžem za to, že ich zbičovali.“ Znovu som sa rozplakala. Už som nemala ani silu, no ono to šlo samo. Bez toho, aby som to mohla nejako ovládať. „Shhh...“ privinul si ma do náruče, „Nie je to tvoja vina.“
„A čia?!“
„Jeho!“ ukázal na dvere. Pochopila som, že myslí Zayna. „Poď si ľahnúť.“ Ťahal ma razom k posteli. „Nemôžem. Nedá sa.“
„Budem pri tebe. Ničoho sa neboj.“
„Za chvíľku je tu Niall.“ Argumentovala som. „Keď príde, schovám sa. Poď. Spánok ti pomôže.“ Vzal ma do náruče. Položil ma do mäkkých perín. Chvíľu sa nado mnou zastavil hypnotizujúc ma pohľadom. „D- dobrú noc Aya.“
„A-aj t-ebe Harry.“ Jachtala som. Niečo ma k nemu moc ťahalo. Niečo krásne, no zároveň mocné. „Poď ku mne.“ Ozval sa zrazu z miesta vedľa mňa. Poslúchla som jeho rozkaz a pritúlila sa k jeho hrudi. Jeho blízkosť na mňa začala mať priaznivé účinky. Po chvíli počúvania jeho srdca som konečne zaspala...
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
AHOJ ! :D no, takže ako som sľúbovala je tu nová časť :) dúfam, že sa Vám páčila :) Chcem Vám moc poďakovať za 3.1K :O nikdy som neverila, že to dokážem :3 ste geniálni :3 a ďakujem aj za reads a votes na minulej časti :*
KAMU SEDANG MEMBACA
Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)
Fiksi Penggemar„Viem o tebe všetko drahá." „Aj to, že..." „Pokojne sa spýtaj. Odpoviem." „Aj to koho najviac nenávidím?" „Samozrejme. Najviac nenávidíš mňa, lebo som ťa priviedol domov." „Od domova si ma práve že odtrhol."
