„Obed!“ zajačal mi temer pri uchu Niallov hlas s dosť silným írskym prízvukom. Ktovie ako sa sem dostal. Pokiaľ je Ír, čo o ňom hovorí jeho prízvuk, prečo je... tu. Golden Gate vyzerá ako nejaká časť Anglicka. „Nejdem!“ zavrčala som na nevinného muža. „Aya vylez!“ snažil sa zo mňa násilím strhnúť perinu, ktorú som pevne držala. Nechcela som, aby ma videl s uslzenou tvárou. Nechcem byť tá slabá, ktorú zlomí len krik cudzieho muža. „Nechaj ma... prosím.“ Hlesla som na pokraji so silami. Pomaly, ale isto som slabla. Môže za to snáď on? „Čo sa stalo?“ cítila som ako sa posteľ prehĺbila pod váhou mužského tela. „Niall, skutočne najlepšie urobíš, keď ma necháš samú.“
„Prestaň sa správať ako decko! Keď uvidí, že si smutná, zabije ma. Tak?“ Pohladil ma po chrbte. „Pohádali sme sa.“
„Prečo?“ vyzvedal. „Pretože... nastala menšia výmena názorov. On si myslí, že urobil dobre tým, že ma doviedol do Golden Gate.“
„A nemyslí si zle. Konečne si sa vrátila.“
„Čo je dobré na tom, že ste ma uniesli?!“ vynorila som sa spod vyhriatej prikrývky premočenej mojimi slzami. „Za toto, čo sa teraz deje môžu tvoji rodičia. My nemôžeme za nič.“
„Takže mi chceš naznačiť, že ma uniesli vlastný rodičia, ktorí sú mimochodom mŕtvi?“
„Nemôžem ti povedať všetko. Nevieš čoho je schopný. A preto si aj myslím, že by si mala ísť dolu za ním.“
„Nechcem ho už nikdy vidieť.“
„On ťa potrebuje Aya. Ty jediná ho držíš v nádeji. Všetci tu v Golden Gate spoliehame len a len na teba. Tak? Pomôžeš nám?“ Pohladil ma po líci. „Prečo to robíš?“ šepla som. „Lebo viem kým si bola.“
„Každý mi hovorí, že som tu doma... Prečo?“
„Pretože je to pravda. A teraz vylez z postele a daj sa do poriadku. Počkám predo dvermi.“ Usmial sa a nasmeroval svoje kroky ku dverám. Avšak ja som namiesto toho, aby som splnila jeho rozkaz opäť upadla do perín. Moc som sa bála. Bála som sa pohľadu na neho. Na muža, ktorý úplne ovládol moju myseľ natoľko, že sa bojím už aj maličkostí. Možno to bude tým, že na mňa žiaden chlap nikdy nekričal. Dokonca ani otec! Pritisla som si perinu tuhšie k telu a začala sťažka dýchať. Neviem, čo sa to so mnou dialo. Jedno viem však určite, dostal sa do môjho života a je len otázkou času kedy sa dostane do mojej hlavy... úplne. Dvere izby sa znovu otvorili, čo mi prezradilo buchnutie. „Postav sa!“ prehovoril pevným hlasom môj únosca. Modlím sa. Modlím sa, že len blúznim a toto je výsledok mojej nikdy nekončiacej fantázie. Nechcem, aby tu skutočne bol a videl, že ma dostal. Ako môžem byť tak slabá a padnúť na kolená kvôli hlúpemu kriku?! Vyvádzam ako malé dieťa! „Niečo som povedal!“ vytiahol ma spod perín a celou silou mnou treskol o stenu. Cítila som, že rany z noci, v ktorú ma tisol proti stromu sa ozývajú v plnej sile. „Prosím, pustite ma.“ Chrapčala som. „Dnes si bola na mňa zlá, láska.“ Odignoroval moju prosbu, čo som usúdila z toho, že ma proti stene pritisol omnoho silnejšie. „Je mi to ľúto.“ Vydala som použitím všetkej sily zo seba. „Ale zlé dievčatká treba trestať miláčik.“
„Prosím nie.“
„Tíško láska. Musím to urobiť, aby si vedela, čo ťa čaká, keď budeš ku mne zlá.“ Aj napriek môjmu vzpieraniu ma vzal do náruče a niesol nevedno kam. Cez slzy som nemala možnosť poznať, kde sa práve nachádzame. Bolo to ako jedno veľké rozmazané bludisko odkiaľ pozná cestu jedine on. „Pane, prosím.“
„Prosby sú ti zbytočné miláčik. Neboj sa toho.“ Položil ma na chladnú podlahu, „Vyzleč si tričko a podprsenku.“
„Nie!“ objala som sa rukami. „Nebuď zlá. Poslušné dievčatká netrestám.“ Pokrútila som rozhodne hlavou... Nepáčilo sa mi to. Schmatol moje tričko a roztrhal ho na dve rovnako veľké polovice. To isté urobil aj s mojou podprsenkou. Tá sa v tej chvíli spolu s tričkom stala absolútne nepoužiteľná. „Ľahni si!“ Po tom, ako som zbadala temnotu v jeho očiach, som radšej poslúchla. Môj nahý hrudník prišiel do kontaktu s chladným kovom, ktorý mal byť niečo ako posteľ. „Koľko by si chcela? Desať? Pätnásť?“
„Koľko uznáte za vhodné, pane.“ Zašepkala som. „Takže pätnásť.“ Uškrnul sa sám pre seba a z poličky za ním vytiahol niečo podobné jazdeckému biču. V tej chvíli moje telo poliali zimomriavky. Vedela som presne čo chce urobiť, no dúfala som. Stále som dúfala, že to bude len nejaké naťahovanie, ktorým ma bude chcieť upozorniť. „Vzhľadom na to, že si tu len chvíľku, budem nežný.“ Šepol mi do ucha pričom mi doň jemne zahryzol. Pery som stiahla do tenkej linky, aby som zadržala tichý vzdych. „Bude ma bolieť ničiť takéto krásne telo.“ Nakreslil mi na chrbát neidentifikovateľný obrazec... Čo mám o bolesti povedať ja? To mňa bude bičovať jazdeckým bičíkom, ktorý je len tak mimochodom na kone, čo on nepostrehol. „Za každú ranu mi poďakuješ, láska.“ Pobozkal ma na ľavú lopatku. Po bozku na mojom chrbte pristála prvá rana. Z mojich úst sa vydal výkrik podobný zvery. „Ďakujem, pane!“ druhá rana... tretia rana... štvrtá rana... piata rana... „Už len desať drahá.“ Šiesta rana... „Ďaku-jem, pane.“ Siedma rana... ôsma rana... deviata rana... desiata rana... „Ďa-k-kuje-em, P-ane.“
„Desiatou skončíme. Na začiatok si to zvládla dokonale, miláčik.“ Privrela som oči. Oheň, ktorý mi panoval na chrbte ma privádzal do šialenstva. „Bože, moc ma to mrzí, princezná.“ Kľakol si predo mňa, „Už prosím nebuď zlá. Bolí ma ťa trestať.“ Pohladil ma chladnou rukou po vlasoch. Nechala som sa. Vedela by som, že v tejto chvíli by zo mňa asi moc pekná myšlienka nevyšla. „Poď! Odvediem ťa k lekárovi.“ Opatrne ma začal zdvíhať z kovového povrchu. Od bolesti som ledva chodila. Mojim šťastím bolo, že sme vstúpili hneď do dverí vedľa miestnosti, kde mi bolo spôsobené toľko bolesti. „Rich, pomôž jej.“ Rozkázal Pán chlapcovi naproti nám. „Čo sa jej stalo?“ nezdvíhal hlavu od papierov na jeho stole. „Bola zlá.“ Chabo sa na mňa usmial Pán. „Samozrejme! Ako každá iná.“ Každá iná? Nie som sama, ktorá je tu takto držaná? „Slečna ľahnite si tamto.“ Ukázal na posteľ, ku ktorej mi Pán pomohol prejsť. Toto nezvládnem...
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
Výnimočne som dala časť skôr :) dúfam, že sa vám bude páčiť :) ďakujem na votes na predchádzajúcej časti :) ani neviete ako moc to pre mňa znamená :3 I ♥ U :3
ESTÁS LEYENDO
Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)
Fanfic„Viem o tebe všetko drahá." „Aj to, že..." „Pokojne sa spýtaj. Odpoviem." „Aj to koho najviac nenávidím?" „Samozrejme. Najviac nenávidíš mňa, lebo som ťa priviedol domov." „Od domova si ma práve že odtrhol."
