Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XXVII. "Klamstvo."

Znovu som cítila lámanie kostí v mojom tele. Tentoraz to však bolo iné. Necítila som nič. Žiadna bolesť, či jej náznak. Nič... Jediná vec, ktorú som vnímala bolo Zaynovo vydesené oko hľadiac na moju tvár. Počula som vrčanie. Chvíľku trvalo než som si uvedomila čo sa deje. „Ayden, nechaj ho." Počula som Johnov hlas po mojej pravici. Ani ten ma však neodhovoril od toho, po čom som tak moc túžila. Zaynova smrť by mi priniesla pokoj na duši. „Ayden, viem, že túžiš po tom, aby jeho tvár bola zničená ešte viac, a aby sa už v živote nenadýchol, no keď ho zabiješ, nebudeš o nič lepšia než on. Budeš vrahom, ktorého sa budú všetci báť. Presne ako on. To chceš? Chceš byť nenávideným vrahom ľudských snov?" Po týchto slovách som sa pozrela na jeho tvár. Z pier sa mu vytratil ten jeho typický úsmev nech už šlo o akúkoľvek situáciu. Teraz v nich bola prosba. „Dovoľ mi ti pomôcť a všetkému ťa naučiť."

„Nechcem." Pípla som, keď sa vrčanie vlka upokojilo. John mi otvoril svoju náruč, do ktorej som okamžite spokojne spadla. „Robíš veľkú chybu Ayden." Zachrapčal Zayn, „Mohli sme spojiť Ikarov a Jakartov. Mohli sme byť silní."

„Bude lepšie, keď odídeme." Prišiel k nám Harry, „Ona vie čo chce. A ak chce zostať tu, nebráňme jej v tom." Zayn upriamil svoj jednooký pohľad priamo na mňa. „Povedz nám, čo chceš Ayden?" Pozrela som sa na všetky tváre vôkol mňa. Každá žiadala rovnakú odpoveď. Výnimkou bol len John. Ten vyzeral, že mu je jedno ako sa rozhodnem. „Tak? Ja počúvam Ayden. Chceš strácať čas v chladných horách alebo odísť so mnou? Myslíš, že by som meral tú cestu až sem keby som ťa nemiloval?"

„Zayn, keby si ma miloval, nikdy by si nikomu nedovolil, aby ma ovládal. O čo ti išlo?"

„Nerozmýšľal som. Bol som hlupák. Ayden, prosím, poď so mnou." Postavila som sa zo zeme, opúšťajúc tak Johnovu náruč. Všetky oči boli len a len na mne čakajúc na moju odpoveď. Privrela som oči v snahe vidieť, čo všetko som mohla zmeniť, aby som sa tomuto vyhla. Mohla som odolať Thomasovým slovám. Keby ma v tú noc nevylákal do lesa, mohla som mať pokoj a žiť si život mladej študentky. „Pýtal si sa ma čo chcem." Vydýchla som, „Moje rozhodnutia som často prispôsobovala druhým. Nikdy som nemyslela na seba a na to, čo skutočne chcem. V mojej mysli je toľko vecí, po ktorých túžim a..."

„A to všetko ti môžem dopriať ja." Usmiala som sa. „To možno áno. Avšak, je tu jedna vec, ktorú si môžem dopriať len ja sama. Jedna jediná vec, ktorá bude osožná len pre mňa. Keď som sem prišla, bolo mi povedané, že som mala namále. Ja som však prežila. Neviem síce ako, no prežila. A teraz to ľutujem. Veľmi ľutujem to, že som nemohla umrieť. Ľutujem, že som šla za životom. Kvôli tebe som upadla do rúk Diabla. A preto chcem, aby ste mi dali všetci pokoj. Chcem, aby ste vypadli z môjho života." Poslednú vetu som vykríkla som slzami na krajíčku. Musela som ich však zahnať, aby nevidel svoje víťazstvo. Nemohla som si pripustiť tú hanbu, že som pred ním padla na úplné dno. „To nemyslíš vážne!" vykríkol dlho mlčiaci otec. „Práveže chcem! Ani si neviete predstaviť, čo som prežívala po tom, ako mi oznámili, že ste mŕtvi. Bola som u troch psychológov! Troch! Behom šesť mesiacov! Ani jeden mi nevedel pomôcť. Odišli ste v momente, keď som vás potrebovala. Vlastne, dozvedám sa, že môj život je jedno veľké klamstvo. Možno vás to bude bolieť, no musím to povedať. Bola by som radšej, keby som sa nenarodila Vám. Mojim snom je nová rodina, nové telo, nový svet." Bolelo ma vidieť zničené tváre mojich rodičov. Ja som to však takto cítila. Chcela som opustiť tento život. „Rozhodujem sa teda pre smrť." Zašepkala som a vybehla von dverami. Šaty mi v behu dosť bránili. Keď som sa však dostala ďaleko od miestnosti, zaťahala som za ich koniec najväčšou silou aká sa v mojom tele nachádzala a roztrhala ich tak, aby končili nad kolenami. Bola som rozhodnutá to skončiť. Odísť z tohto prekliateho sveta a ž nikdy sa nevrátiť. Teda aspoň nie v tomto tele. Vybehla som do izby, ktorú som teraz nazývala mojou. Tá sa mi zdala dosť vysoko na to, aby som mohla vyskočiť z jej okna priamo medzi skaly. Budem cítiť vietor vo vlasoch a nekonečnú slobodu, ktorá sa umocní tým, že sa moje telo roztriešti o skaly podo mnou. Vyzula som si pohodlné čierne topánky a posadila sa na okraj okna. Bol z neho skutočne nádherný výhľad. Škodou je však to, že tieto vrchy zdobia krajinu plnú takých nechutných podliakov. Hľadela som na vrchy s prázdnym pohľadom. Už som v očiach nemala žiadnu emóciu. Opustila ich už i tá nepríjemná bolesť, ktorá ma ničila čoraz viac a viac. „Ayden, nemusíš to robiť." Ozval sa mužský hlas za mojim chrbtom. „Nič o tom nevieš."

„Čudovala by si sa. Ja som tiež vyrastal vo svete ľudí, no vrátil som sa a pozri, kde som. Tiež som sa tu toho bál. Bolo to tu pre mňa iné, no zvykol som si. Matka ma vzala do sveta ľudí, aby ma ochránila pred mojim otcom, ktorý ma nechcel priať za svojho syna. Vnímal ma ako hanbu celého rodu len preto, lebo som nebol ochotný ľudí zabíjať tak ako to robil on. Potešenie videl len v krvi a bolesti druhých ľudí. Ja som sa však vrátil, aby videl, že nie je hanbou riešiť veci aj inak než smrťou. Bojoval som za svoju pravdu. Nevzdal som sa a dotiahol som to sem. Som Pánom Jakartov, najmocnejšieho rodu kraja." Udivovalo ma, že celý tento príbeh hovoril s kamennou maskou na tvári. „Lenže ja nie som ako ty. Ja chcem len odtiaľto odísť, zabudnúť."

„Chce to len si zvyknúť. Pomôžem ti s tým, sľubujem." S rukou načiahnutou ku mne prešiel o pár krokov bližšie k oknu. „Lenže stále tu bude Zayn. Zistila som aký je a viem, že sa len tak ľahko nevzdá."

„Proti Jakartom je mu zbytočné bojovať. Myslíš, že keby to nevedel, tak by prišiel v mieri?" nadvihol pobavene obočie. Pokrútila som hlavou. „Tak poď ku mne a neskáč. Pomôžem ti si zvyknúť."

„Dobre, ale chcem sa ťa ešte niečo opýtať."

„Ak budem vedieť odpoveď, odpoviem."

„Moji rodičia ma odtiaľto vzalo, keď som mala sedem. Nechali mi vymazať všetky spomienky. Dalo by sa to aj teraz? Mohla by som na toto celé zabudnúť?" Pokrútil hlavou. „Keď si bola dieťa, tvoja myseľ bola ľahko ovládateľná. Teraz už je tvoja myseľ dospelá. Nie je ľahké ju ovládnuť natoľko, aby na toto celé zabudla a vsunúť jej falošné spomienky. Na druhej strane by to bolo aj nebezpečné, pretože ak by si si spomenula, tak by si mohla zomrieť. Tvoj mozog by neuniesol množstvo myšlienok a nedokázal by úplne zaradiť falošné a pravé myšlienky. Tvoj mozog by jedným slovom explodoval." Vysvetľoval načahujúc ku mne ruky s cieľom mi pomôcť dostať sa z okna. Obmotala som si ruky okolo jeho krku a položila bosé nohy na zem. „Odišli?"

„Áno. Nechali ti tu toto. Teda... tvoja matka." Zamával mi listom pred tvárou. Listom, ktorý nadobro zmenil môj pohľad na svet.

-*-*-*-*-*-*-*-*

Keď sú tie matury človek má normálne čas aj na písanie :D dnešná časť mala byť už včera, ale nešiel mi net :( dúfam, že to moc nevadí a časť sa vám páčila :* Ďakujem za 14.8K a kopec krásnych komentárov :3 I ♥ U :*