Afraid II Z.M. (UKONČENÉ)

XVII. "Úbohá klamárka!"

Po tom ako som bola vyrušená v sprche, v mojom vnútri zostal zvláštny pocit. Až teraz som si začala uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Nechala som Zayna sa ma dotýkat, hľadieť na moje nahé telo a bozkávat moje pery. Dokonca som mu opätovala city! Avšak na druhej strane, nie je škaredý človek, myslím fyzicky. Možno keby som ho spoznala ešte lepšie, vedela by som pochváliť aj jeho správanie voči ľuďom. Musím uznať, že tento muž je jedna veľká záhada. "Nad čím rozmýšľaš?" spýtal sa nesmelo Zayn."Nad ničím."pomrvila som sa v jeho náruči. "Mne môžeš povedať všetko. Som tu pre teba."

"Nemusíš vedieť všetko!" šťuchla som ho do rebier smejúc sa. "Musím." ošil sa s podobnou intenzitou smichu ako ja. "Nie!" vyplazila som detinsky jazyk. Zrejme som to robiť nemala. Zayn sa vysúkal spod môjho tela, ktoré razom prišpendlil k posteli. Ruky mi držal nad hlavou uprene mi hľadiac do očí. "Odpoviem ti pod jednou podmienkou." zašepkala som aj napriek skutočnosti, že som nebola v pozícií kedy by bolo vhodné si klásť podmienky. "Akou?"

"Čo sa ti stalo s okom?" úškrn, ktorý sa mu pohrával na tvári trošku poklesol. "Si prvá osoba, čo sa ma to spýtala."

"To nemôže byť pravda." argumentovala som. Jeho poranené oko muselo zaujímať kopec ľudí. Nemôžem byť prvou."Je. Majú strach sa spýtať."

"Nerád o tom hovoríš?"

"Nie je to moc pekná príhoda."

"Chcem ju počuť." nadvihol obočie prekvapením. Keď zistil, že som si to nerozmyslela, zliezol zo mňa a posadil sa na okraj postele. Znovu sa pozrel na mňa. Potľapkal si po kolene, na ktoré som sa bez protestov posadila. Cítila som sa ako malé dievčatko, ktorému ide ocko hovoriť rozprávku. "Vieš, v týchto horách žijú tvory so zlým svdomím. Jednými z nich sú aj... vlci. Sú pod vládou Talarov a majú povolenie zabiť každého Ikara, ktorý vkročí do ich posvätného lesa. Keď som mal dvanásť, chcel som ťa nájsť. Pôvodne som šiel do našich lesov, no nejako som poblúdil a došiel som až tam. Nevedela som o tom, kde som, preto som stále kričal tvoje meno, čo prinútilo vlkov chrániť si svoje územie pred nepriateľmi. Jeden z nich ma napadol a začal mi škriabať tvár nakoľko som Ikar. No a... nejakým spôsobom sa zameral hlavne na moje oko. Čiže som z polovice slepý už šesť rokov." prišlo mi ho ľúto. Predstavila som si malého chlapca prechádzajúceho tmavými lesmi, na ktorého zaútočili veľké a mocné zvery. "Ako si sa odtiaľ dostal?"

"Pomohla mi Elizabeth. Odvtedy som jej dlžníkom." kývla som na znak toho, že rozumiem. "Chcela by som ťa vidieť predtým."

"Bol dom krajší." uchcechtol sa s dávkou smútku, ktorým sa mu nepodarilo ukryť. "Krásny si aj teraz." vsunula som mu na popraskané pery bozk. "To hovoríš len preto, lebo sa ma bojíš."

"Hovorím to preto, lebo ťa milujem. Je mi jedno ako vyzeráš."bruškami prstov som prešla po jeho líci, na čo privrel oči. " Si moje najväčšie šťastie." vzdychol. "Aj ty moje." hlesla som a opäť spojila naše pery.

*_*_*_*_*_*_*_*_*_*_*_*_*_*_*

Sedela som nad otvorenou knihou básní od Arthura Ribauda. Stále som ju nedočítala. Tma už dávno pohltila celý kraj. Zayn spolu s pár mužmi odišiel niekam preč. Nechcel povedať kam, no zas nemusím vedieť všetko..."Hm... Arthur Rimbaud. Pekné básne."po tejto vete som takmer spadla zo stoličky. So strachom som otočila hlavu. Moje oči zbadali Harryho s rukami za chrbtom a s úsmevom na perách. "Tak? Aký mala princezná Ayden deň?"

"Bol by fajn keby si ma vždy pri svojom príchode nenastrašil. Ako to robíš?"

"Som miestny kúzelník." šepkal tajomným hlasom. "A ja som víla."zopakovala som jeho hlasom. " Vyhrala si. Ide ti to lepšie."

"Čo sa deje Harry?" šla som rovno k veci. Načo okolo toho chodiť? "Chcel som ťa vidieť. Chýbala si mi." vyzdvihol ma do sedu pričiom mi kniha spadla z kolien na zem. "Neviem, kde som skončila!"

"Kašli na to." chytil moju bradu medzi ukazovák a palec. Klamala by som keby som povedala, že to so mnou nič nerobí. V jeho zelených dúhovkách bolo niečo, čo ma dostávalo do kolien. Avšak, síce bol Harry atraktívny muž, toto som nemohla Zaynovi urobiť. Moje svedomie mi to nedovoľovalo. To sa stalo aj dôvodom prečo som urobila to, čo som urobila. Zbadala som, že sa Harryho tvár ku mne priblížila. Delilo nás len pár milimetrov. "Harry, nie!" zvýšila som hlas, keď sa pokúsil priestor medzi nami zničiť. "Prečo? Ja som myslel, že... nie!"

"Čo?"

"Ty ho miluješ!Miluješ toho hnusného netvora!" odstrčil ma od seba. "Ty to nechápeš! Ja..."

"Mohol som to čakať. Mohol som vedeiť, že aj ty, skôr alebo neskôr, podľahneš jeho vzhľadu! Myslel som si že si iná. Že ty budeš jedna z tých rozumných! Si len ďalšia hkupaňa veriaca v to, že ho zmení."

"Harry, počúvaj ma!" skúsila som."Nie Ayden! Nebudem počúvať ďalšie lži o tom ako ho nenávidíš. Si klamárka! Úbohá klamárka!"

"Prestaň!" vykríkla som. Pocítila som silné trhnutie v dlani. Chvíľkusa nič nedialo. Potom však z mojej dlane vyšiel oheň, ktorý zapálil koberec , na ktorom Harry stál...
*_*_*_*_*_*_*_*_*_*_*_*
Hola señoritas :D toto sa mi podarilo napísať na tablete :) prepáčte ak je tu veľa chýb, no určite viete, že písanie na tablete nie je nič moc :( čo si muslíte o ohni, ktorý Ayden vyvolala? :O btw.: to 13+ bude nebojte sa :D dúfam, že sa vám časť páčila :)) ďakujem za vaše votes a reads :3 I♥U :***