Christmas of death

10.časť

"Pretože od dnes tu budeš spať so mnou." po týchto slovách som stratila všetky slová a vyrazilo mi to dych. Začala som zúrivo krútitť hlavou a šepkať tiché:

"Nie, nie, nie. NIE!" chytila som sa za hlavu a pomaly som klesala na zem. Slzy mi tiekli dole tvárou. Nevedela som spracovať jeho slová. Nemôže to predsa myslieť vážne. Nemôžem s ním spať v jednej izbe, v jednej posteli. To proste nejde.

"Čo je maličká? Niečo sa ti snáď nepáči?" pýtal sa ma povýšeneckým hlasom, ktorý mi bol uň ho tak veľmi známy.

"Toto sa nemôže diať." mrmlala som si ďalej svoje a jeho som ignorovala. Teda aspoň tak ako sa to dalo.

"Ale deje sa. A ty by si si mala zvyknúť." odvrkol mi na slová, ktoré ani neboli venované jemu. Čo si o sebe myslí, že môže všetko riadiť? Že je pán sveta? Že môže ovládať kohokoľvek sa mu zachce? NIE! Je to len obyčajný namyslený egoista, ktorý nevie čo so sebou. Možno žil niekoľko desaťročí či storočí viac ako normálny človek, ale aj tak sa správa ako moji nenávistný spolužiaci. Snáď je len trochu viac desivý.

"Nie! Nezvyknem si!" zakričla som. Zdvyhla som hlavu k nemu a postavila sa aby som mu čelila zoči voči. Utrela som si slzy a ďalšie, ktoré sa chceli predrať von som zatlačila späť. 

"Nebudem si na nič z tohto zvykať! A vieš prečo? Lebo sa to nedá. Nedá sa zvyknúť na monštrum v tomto dome. Nedá sa žiť s netvorom bez srca a citov. Lebo nedokážem žiť vo strachu každú jednú sekundu. Takže nie nnezvyknem si! Lebo ..." zastavila som sa. Chceala som to skutočne povedať? Nezhorším tým všetko ešte viac. Zatriasla som hlavou a vyhnala som všetko obavy von z hlavy. Poviem mu to a hotovo.

"Pretože odchádzam!" zvrieskla som mu do tváre. Bolo na ňom vydno, že ho to zaskočilo. MOžno aj viac ako vtedy keď som ho tresla lampu. Ale čo ma potom.

Využila som chvíľku jeho nepozornosti a rozutekala sa preč. Vďaka tomu, že som dnes vydrhla celý tento dom poznala som ho už celkom dobre. Až ma prelkvapuje ako dobre som sa po týchto pár hodinách v ňom vyznám. 

Keď som dobehla do chodby a o dverí ma oddeľovalo už len zopár metrov ešte viac som pridala do kroku. Snáď ešte nikdy v živote som neutekala tak rýchlo ako teraz. 

Potiahla som za kľučku. Dvere sa otvorili a ja som vyšla von. Bola som voľná! Ušla som! Dvyhla som ruky k nebu a s obrovským, úprimným úsmevom som sa začala točiť po záhrade.

Áno, takto chutí pocit slobody. Mám pocit akoby som sa vznášala a letela vysoko do nebies. Celú ma pohltil pocit slobody, voľnosti... Už sa ho nechcem vzdať. Taraz keď si ma opäť našiel už ho nechcem opustiť. NIe, už viac nie.

"Takže to si myslíš?" začula som jeho hlas od dverí. Zamrzla som v pohybe a otočila som sa smerom odkiaľ sa jeho hlas ozíval.

"Myslíš si, že nemám srdce, že nemám city?" úplne ma jeho otázka zaskočila. Rozprával to hlasom sklamanie, možno v ňom bola aj štipka bolesti. Ale prečo? Musel to vedieť. Nesprával by sa predsa tak aby aspoň jeden krát dal najavo svoje city. Nikdy predomnou žiadne neukázal. Za tých pár dí čo som tu bola som uň ho vždy spozorovala len hnev, nenávisť a bezcitnosť.

"Pretože si monštum..."

"Prestaň to už opakovať!" zvrieskol. V momente som onemela a len tupo som ho pozerala ako rozazhuje rukami adlhými krokmi sa blíži ku mne.

"Viem to! Viem, že som monštrum, netvor. Stal som sa ním už veľmi dávno. Ach, ani nevieš ako dlho už musím žiť s tým čo som. Lenže nikdy som ani nepomyslel na to, žeby som nemal srdce, žeby som bol bezcitný. Možno sa to nezdá, možno to nedávam najavo, možno ma ty vidíš inak, no ja mám city, mám srdce. Síce už mi nebije, ale mám ho, cítim." posledné slová zašepkal. Nemo som nań ho hľadela a nevedela čo mám povedať. Bola som totálne zmätená. Nevedela som spracovať jeho slová.

Nie je spokojný s tým kto je? Myslela som si, že sa výživa v tom ako je. Čakala som, že miluje moc, ktoré mu toto prekliatie dalo. Ani ma len nenapadlo, že nikdy nechcel byť tým čím sa stal.

Zdvyhla som ruku ku jeho líci azotrela mu slzu. Jednu jedinú slzu, ktorá sa predrala na porvch a dokazovala to čo povedal. V tejto jedinej slzy bolo ukrytých toľko emócií a citov, že by bolo hriech povedať o človeku, kto je schopný plakať, že je bezcitný.

Cítila som ako sa pod mojim dotykom napol. Netralo to však dlho a uvoľnil sa. Zatvoril oči a vožil tvár do mojej dlane. Nechal sa odomňa hladiť. Dovolil aby vyšli naporvh city z toho najhlpšieho zákutia jeho srca. City, ktoré už dlhu dobu nikomu neukázal a ukrýval ich vnútri.

"Ostanem." povedala som pevným hlasom. Tieto slová ho okamžite prbrali a zadíval sa na mňa skúmavým pohľadom. Akoby chcel zistiť čo sa zmenilo. Prečo som tak rýchlo zmenila môj názor. Ako som tak rýchlo stihla prehodnotiť túto situáciu. Veď ešte pred chvíľočkou som sa pokúšala o útek. Útek, ktorý mi takmer aj vyšiel. Ja som sa však nechala namotať na slová, ktoré mi povedal. Dovolila som aby jeho krátky prejav citov vo mne niečo zlomil. Vzbudil vo mne pocit, ktorý bol zatiaľ neznámy aj mne. Vedela som len jednú vec. Bojím sa toho citu ako čert kríža...

----------------------------------------------------------------------

Ahojte!!! Až samej sa mi nechce veriť, že s ami tak rýchlopodarilo napísať pokračovanie, no rozhodne mám z toho radosť. Snáď aj vy. Pevne verím, že sa vám táto časť páči, pretože je v nej to čo som chcela aby bolo.

Prosím zanechajte mi vaše votes a komentáre. Za každý jeden vám budem neskutočne vďačná... :)

-Veva