Christmas of death

7.časť

"Kde mám raňajky?!" vytrhol ma zo spánku nahnevaný hlas môjho väzniteľa. Po treknutí dverí som sa okamžite posadila a vystrašene pozerala pred seba. Pozerala som sa do krvavo červených očí, z ktorých priam sršal hnev. 

Ani nie o sekundu som už stála pritlačená ku stene a jeho silná ruka mi zvierala krk a tým znemožňovala prísun kyslíka do mojich pľúc. 

"Prosím, pusť ma." povedala som potichučky, pretože pomaly mi dochádzal kyslík v pľúcach.

"Čo som ti kázal?" nevnímal moju prosbu, ba ešte pevnejšie stlačil môj krk. Moje malé ruky vystrelili okamžite k tým jeho a snažili sa aspoň trochu uvoľniť jeho zovretie. Bolo to však niečo nemožn. Oproti nemu som slabá a takmer bezbranná. On je lev a ja som ovca. On je ten čo loví a ja tá čo sa snačí utiecť. Bohužial väčšinou je úsilie marné.

"Nemôžem dýchať." vytisla som zo seba. Cítila som ako mi po líciah stekajú slzy. Za tých pár hodín čo som tu som plakala viac ako kedykoľvek pred tým. Nikdy som neplakala takto často. Vlastne neplakala som takmer vôbec, nie pred inými. Vždy keď som bola smutná, keď ma niečo bolelo, keď som mala chuť kričať a plakať tak som to držala vnútri. A večer keď všade v dome bola tma, a každý už ticho spal vo svojej posteli mňa sužoval plač. Jediná osoba ktorrá ma prinútila hovori´t o mojich citoch, o tom čo ma trápy bola Lexi. Ona bola moja bútľava vŕba.

"Odpovedz mi! Čo si mala ráno spraviť!" vrieskal ďalej a nepovoľoval zovretie. Neviem ako dlho ma už takto držal no začal sa mi rozmazávať pohĺad a pred sebou som videla čierne smuhy. Ak ma čoskoro nepustí odpanem.

"ČO?!" zvrieskol mi priamo do tváre. Bol ešte viac nahnevaný ako keď tu vošiel. Rozúriť monštrum je vaša skaza, a mne sa to práve podarilo.

"Raňajky." šepla som z psledných síl. Oči sa mi začali zatvárať a prestávala som vnímať čo sa vlastne deje. Už som sa začínala oddávať temnote, ktorá ma pohlcovala keď jeho stisk na mojom krku zmizol. Okamžite som letela na zem ako vrece zemiakov. 

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa dostať do pľúc čo najviac potrebného kyslíka. A zatiaľ čo moje telo príjmalo životne dôležitý krk, rukami som si masírovala krk aby som aspoň trocha odstránila tú príšernú bolesť. Ani len nepochybujem o tom, že sa mi tam spravia modriny. Modriny čo mi budú prpomínať jeho krutosť.

Zdvyhla som hlavu a pozrela sa naň ho. AKo zbadal môj pohľad naklonila sa ku mne a prehovoril:

"Ak sa to ešte bude opakovať tak dopadneš oveľa horšie." zasyčal mi do tváre a odkráčal preč. Pri odchode nezabudol poriadne tresnúť dverami až som si myslela, že vyletia z pántov. 

Toto všetko len pre jedné raňajky? Pre jedlo, ktoré možno ani nepotrebuje? Veď je to upír. On potrebuje krv nie jedlo. Tak prečo takto vyvádza? 

Horšie? Čo tým myslel. Nabudúce ma snáď už nepustí, ale rovno ma uškrtí? Alebo zo mňa vysaje aj tú poslednú kvapku krvy? Či mi jednoducho zlomí väz?

Zakrútila som hlavou aby som aspoň trocha vyhnala tieto myšlienky von z hlavy.

Keď sa môj dych už ako tak znormalizoval, postavila som sa. Moje nohy však boli až príliž slabé. Mala som pocit akoby som v nich miesto kosti mala želé. 

Zachytila som sa nočného stolíka a zvalila sa na posteľ. Nohy som nechala voľne vysieť z postele a ľahla som si.

Zírala som na biely plafón a skúmala som každú jednú dierku, malú trhlinku. V hlave som mala aspoň na chvíľu prázdno a nevnímala som žiadne zvuky naookolo. Bola som ako uzatvorená v mojej osobnej bubline. V bubline, v ktorej nič iné okrem mňa neexistovala. Kde som sa cítila aspoň trocha bezpečne v tmto dome s netvorom, ktoré tu každú chvíľu môže prísť a rozmyslieť si svoje rozhodnutie nechať ma žiť. Možno by to aj bolo lepšie. Veď čo zo života keď ho mám tráviť tu? V tomto dome, ktoré sa stalo peklo stvorené pre mňa. Naozaj by mi možno smrť priniesla pokoj. Pokoj, ktorý v tomto dome zrejme nezažijem. V dome, v ktorom som vo väzení a z ktoré sa pravdepodobne už nikdy nedostanem. Čiže pokoj nenájdem.

Stop! Zahriakla som sa. Odkedy myslím takto pesimisticky? Kde je moja nádej. Predsa vždy je nádej aj keď sa to nezdá. A tak je tu aj teraz. Je tu nádej, že ešte budem šťastná. Nie teraz, nie dnes, nie zajtra. Však budem. 

Je tu nádej, že raz z tohto domu odídem. Opustím tento prekliaty dom a nechám tu netvora samáho. Odídem od neho a zabránim tým aby mi ďalej ničil život. Nechám ho tu napospas samote. 

Stále tu je nádej, že sa toto peklo zemní na niečo iné. Nádej, že mi neublíži. Nádej, že ma nezabije.

Aj keď je jej len malá štipka, no je tu a aja sa jej musím držať. Ak sa budem držať nádeje tak prežijem.

-----------------------------------------------------

Ahojte!!! Takže máme tu nový diel!! :) Opäť som jeden deň vynechala. Je dosť možné, že sa to bude opakovať. Skrátka nestíham každý deň napísať novú časť. Síce ma to mrzí, však dlhšia pauza ako jeden deň nenastane.

Tak čo poviete na časť? Skutočne má nádej? Odíde raz odtiaľ? Bude šťastná?

Prosím zanechajte mi vaše komentáre a Votes .. :)

-Veva