Christmas of death

9.časť

Vošla som naspäť do kuchyne zhlboka dýchala aby som predýchala tento zážitok. Vzoprela som sa mu. Nechce sa mi tomu veriť. Nechápem kde sa to vo mne zobrala, ako som to dokáala. Nikdy som taká nebola. Je však pravda, že toto moje odvážne ja sa mi páčilo a vôbec som nebola prosti aby sa ukazovala častejšie.

Rýchlo som spravila raňajky aj pre seba a potom za sebou všetko poumývala a odložila. Netrvalo mi to dlho pretože nebolo toho veľa.

Nezaujímala som sa o to kde je Harry ala môj "pán" a odišla som do mojej, teda ak ju tak smiem nazývať, izby. Stihla som si totiž všimnúť, že tam je zopár kníh. Snáď bude niektorá z nich aspoň trochu zaujímava aby som mala o program postarané, pretože z tých miestnosti, ktoré som zatiaľ videla nikde nebol televízor aby som si mohla niečo pozrieť a preskúmavať tento dom sa mi ozaj nechcelo. Nie preto žeby som nebola zvedavá, práve naopak zvedavosť vo mne bola obrovská, no nechcela som stretnúť jeho.

Hneď ako som vošla do izby upútal ma lístok na posteli. Vzala som ho do ruky a rozprestrela. Bol to zoznám práci, ktoré musím dnes stihnúť.  

- vydrhnúť podlahu

- poumývať okná

- pripraviť občerstvenie pre hostí

- poupratovať každú izbu, obvzlášť spoločenskú miestnosť

To si rbí srandu? Ako to mám stihnúť do večera? Veď pri takomto obrovskom dome je to práca aj na týždeň. Teda aspoň pre mňa keďže len moju izbu som si upratovala niekoľko hodín. Nie preto, žeby som tam mala neporiadok veľkých rozmerov, ale skôr pre štýl môjho upratovanie. A toho, že pri upratovaní ma rozptyluje aj ta najmenšia drobmosť. Veď to určite poznáta, hlavne vtedy keď sa treba učiť.

Otočila som papier na druhú stranu či náhodol ešte aj tam niečo nie je. A bolo! Mapa domu. Nad každou miestnosťou bol nápis čo je do za izbu. Len nad jednou bol nápis nevstupovať!  Predpokladám, že je to jeho izba. Tak na tú sa s veľkou radosťou pozriem. Noa, že mi tam zakázal ísť,  veď predsa pravidla sú na to aby sa porušovali. 

Vlasy som si zviazala do drdolu, vzala papier s mapu a išla do miestnosti kde by sa mali nachádzať všetky potrebné veci na upratovanie.

Začala som miestnosťou kde som sa ocitla po prvý krát. Nebolo tam veľa nábytku takže mi to šlo celkom od ruky. Pokračovala som prvou z troch miestnosti do ktorých sa dá odtiaľ dostať. Bola to kúpeľna. Nevyzerala veľmi používaná takže som tam len v rýchlosti utrela prach a umyla podlahu. ďalej nasledovala knižnica, obývacia miestnosť, chodba, sppoločneská miestnosť, na ktorej som si dala skutočne záležať. Potom som pokračovala do kuchyne, kde som najprv z potravín, ktoré som našla pripravila občerstvenie. Veď viete klasika chlebíčky, dokonca som upiekla aj koláč, do misiek som nasypala chrumky či sušienky. Všetko som to odniesla do spoločenskej miestnosti a naranžovala na stôl aby to nejak vyzeralo. Potom som sa vrátila do kuchyneaby som tam popratovala, ešte mi cýbalo poupratovať asi tri či štyri hosťovské izby čo som mala raz dva hotové.

Dom bol poupratovaný, jedlo bolo pripravené a ja som ostala stáť pred dverami izby, do ktorej by som vôbec nemala vkročiť. No moja zvedavosť bola väčšia ako kedykoľvek pred tým a moja ruka sa hneď ocitla na kľučke od dverí. Zhlboka som sa nadýchla a stlačila ju. Dvere sa pomaly otvárali a ja som videla stále viac a viac z miestnosti. Po pravde ma aj prekvapilo, že ju nemal zamknutú, ale to je už jeho problém.

Pomali som vošla dnu a zatvorila som dvere za sebou. Na pravej strane bol veľká manželská posteľ s čiernými obliečkami a po oboch stranách stáli nočné stolíky. V podstate tak ako v každej izby. Kúsok od postele bolo okné, ktoré však bolo zatiahnuté hrubými bordovými závesmi takže cez nich neprenikal ani jediný lúč slnka. čo ma prekvapila bola polica plná kníh. Ma predsa v dome knižnicu tak načo má knihy ešte aj tu. Skutočne tak veľa číta? Možno s tu len na vyplnenie miesta. To je však dosť nepravdepodobné vzhľadom na to, že nevyzerá to tak, žeyb tu niekot okrem neho chodil tak to nemusí vyzerať nejak úhľadne zariadené. Vedľa police s knihami stálo kreslo vedľa ktorého bola vysoká lampa. Nič viac nič menej sa v tejto miestnosti nenáchazadlo. Ani neviem čo som čakala. Možno niečo tajomné či strašidelné. Nič z toho sa tu však nenáchazdalo. Bola to obyčajná izba.

Otočila som sa späť k dverám aby som odtiaľ čo najrýchlejšie zmizla. Dobre možno som sa mýlila. Bola tu jedna desivá vec. On. 

"Čo tu robíš?" zavrčal cez za´taté zuby. Z jeho postoja a zaťatých rúk v päste som hneď spoznala, že hnev v ňom vrie a len tak tak sa ovládala.

"Ja... Ja.. som..." habkala som. Nemala som žiadne rozumné vysvetlnenie prečo tu som hoci veľmi dobre viem žeby som nemala.

"Si až taká hlúpa, že nevieš dodržať ani jedno primítivne pravidlo?" vrčal ďalej a postupne sa ku mne približoval. V Krku sa mi začala tvoriť hrča a ja som sa len modlila aby som sa pred ním nerozplakala. Nie pred ním nemôžem. Nemôžem mu ukázať aká som v skutočnosti slabá, hoci som si takmer istá, že on si to uvedomuje až veľmi dobre.

"Jaa.." snažila som sa niečo povedať. Vymyslieť niečo aby som obhájila moju prítomnosť v tejto miestnosti.

"Čo ty?" nadvyhol obočie, skrížill si ruky a čakal čo zo mňa výjde.

"Už sa to nebude opakovat." vyhŕkla som rýchlo na koniec.

"To teda nebude." prikývol.

"A vieš prečo?" položil mi otázku, ktorá ma ihneď zmiatla. O čo mu ide? Spravy mi niečo?

"Nie." zavrtela som hlavou.

"Pretože od dnes tu budeš spávať so mnou..."

--------------------------------------------------

Ahojte!! Keď som pridala pokračovanie Výhry chcela som pokračovať v mojej spisovateľskej chvíľke a napísať pokračovanie aj tohto.  Dúfam, že sa vám páči  a ospravedlňujem sa za chby, ktoré sa v nej vyskytli.

Tak dúfam, že to ešte niekto bude čítať a budem vám vďašna za každý komentár či Votes.. :)

-Veva