Christmas of death

5.časť

Pozerala som sa do očí zelených ako tie najčistejšie smaragdy. Boli krásne však naplenené chladom a nenávisťou. Boli kruté, nenašli by ste v nich ani štipku dobrého citu. Žiadna láska, žiadny súcit ani len ľútosť. Pozerala som sa do očí netvora. 

"Posledné želanie láska?" šepkal mi do ucha za sprievodu smiechu. Smiechu, ktorý sa mi vysmieval, ktorý mi dával jasne najavo, že nemám žiadnu šancu, toto je môj koniec.

"Nezabi ma, prosím." povedala som takmer nečujne. Odpovede sa mi dostal ešte hlasnejší smiech. 

"Bohužial, zlatko, toto želanie ti nesplním." prehovoril. Viac na nič nečakal a nahol sa naspäť k môjmu krku. Zatvorila som oči a očakávala bodavú bolesť ako už niekoľko krát za posledných pár minút. Teraz to však bude už naposledy.

Jemne ma pobozkal na ranu ktorú mi spôsobil a bolo to tu. Jeho ostré tesáky prerezali moju pokožku na krku a zaborili sa do tepny(žily). Cítila som ako zo mňa uniká tá vzácna tekutina priamo do jeho úst.

"Prosím" stihla som ešte zašepkať a potom už nič. Všade okolo mňa bola čierňava, stratila som kontrolu nad mojim telom, prestala som cítiť bolesť. Opúšťala som sa. Môj život skončil v rukách monštra.

....

Sen! Bol to len sen! Bolo prvé čo mi prebehlo hlavou ako som sa zobudila. Moja radosť však zhasla keď som zbadala osobu, ktorá sedela v kresle vedľa posteli.

"Dobré ránko." okamžite som si sadla a snažila som sa od neho dostať čo najďalej. Čo je zač?

"T-t-y si ma uhryzol." vykoktala som zo seba a moja ruka namierila ku krku. Pomaly som prešla ešte pos tále boľavom mieste. Dve male dierky od jeho zubou.

"Č-č-o si zač?" podarilo sa mi dostať zo seba keď bol ticho. 

"Čo myslíš?" nadvyhol obočie a zaškeril sa na mňa.

"Nie," krútila som hlavou, "to nie je možné." nie je šanca aby bol skutočne tým čo si myslím. Mýlim sa, veď také niečo predsa neexistuje.

"Ale je a ty to vieš." Pomaly sa ku mne pribličoval. Pokúšala som sa odsunúť na posteli čo najďalej, no napriek tomu, že bola obrovská už som nemala kde. Za mnou bola stena.

"Vyslov to." nabáda ma, ale ja som ďalej krútila hlavou v zápore. 

"Povedz mi čo som zač." nedeal sa odradiť. Ja som to však nedokázala. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

"Nie, nie." šepkala som. 

"Povedz to!" tentoraz už kričal. Slzy už neostali len v mojich očiach, ale vydrali sa na povrch a v malých slaných potôčikov mi stekali po líciach.

"T-ty s-s-i..." nedokončila som to. Nemohla som. Bolo to ťažšie ako sa zdá. Keď tie slová vyslovím, keď pravda výjde na porch späť sa to už nevezme. Pravda, ktorú tak skoro nebudem schopná prijať, ak sa mi to vôbec podarí.

"Čo?! Čo som?!" vrieskal ďalej. Pár krát som zaklipkala očami aby sa mi aspoň trochu zaostril zrak. Na prázdno som prehltla, ako som sa snažila zbaviť obrovskej guče v hrdle. Nepomohlo mi to.

"Si upír." zašepkala som potichučky. Vďaka tichu, ktoré však medzi nami panovala som vedela, že to počul.

"Hlasnejšie." stále nebol spokojný. 

"Si upír!" teraz som to už zvrieskla. Totiž viac krát by som to už nebola schopná vysloviť.

"No vidíš, nebolo to také ťažké." prehovoril hlasom, ktorý opäť znel tak povýšenecky a na tvári sa mu objavil krutý úsmev.

"Čo odo mňa chceš?" nabrala som štipku odvahy.

"Teba." Jedno slov, ktoré mi nahnalo hrôzu. Hrôzu akú som nezažila ani vtedy keď ma pohrýzol. Toto je iné, pretože neviem čo pod tým presne myslí.

Pozerala som sa mu do smaragdovo zelených očí, v ktorých som sa začínala topiť. Vedela som, že ak sa nimi nechám pohltiť nebude cesty späť. Budem v nich navždy stratená. Však odtrhnú´t som sa od nich nevedela, boli až príliž fascinujúce. 

Ako každá chvíľa musí skončiť, skončila sa aj táto. Jeho zelené oči začínali naberať červený odtieň až pokiaľ neboli krvavo červené a jeho úškrn odhaľovali dve špicaté tesáky, ktoré mi spôsobili tie dve ranky.

"Nie, prosím," po celom tele mi naskočili zimomriavky z predstavy, že sa zopakuje to čo pred pár hodinami.

"Už mi neubližuj." môj hlas znel úplne zúfalo. Vlastne úplne vystihoval poci, ktorý ma v tejto chvíli vo vnútri zožieral. 

"Ale, zlatko, to by potom predsa nebola žiadna zábava." krútil nadomnou hlavou akoby som pred chvíľou povedala tú najabsurdnejšiu vec na svete.

"Tak si zahrajme človeče nehnevaj sa." poveedala som prvú vec čo ma napadla. Vlastne ani nehápem ako ma teraz mohlo také niečo napadnúť. No moje zmýšľanie je naozaj podivuhodná vec.

"A čo tak človeče napi sa ? Ale s tvojou krvou." premenil moju blbosť na niečo čo by mu vyhovovalo.

"Nie, myslím, že to by nebol dobrý nápad." zakrútila som hlavou a obdivovala som sa za to. Vôbec nechápem kde sa vo mne tá náhla odvaha berie.

"Už som ti vravel, že aj keď sa mi tvoja odvaha páči, nie vždy sa ti však musí vyplatiť." A je to tu. ten pocit deja vu. Odvaha ma opustila a ostal len nekonečný strach.

Sledovala som ho ako sa opäť nakláňa k môjmu krku a chce sa napiť. Bola som paralyzovaná. Okrem očí som nevedela pohnúť žiadnou časťou môjho tela. Pri ňom som úplne bezbranná.

"Alebo vieš čo?" náhle sa odtrhol ďalej a tvár sa mu vrátila do normálu. Na otázku však neodpovedal, len sa postavil z postele a odišiel. Odišiel preč a nechal ma tu sedieť celú zmätenú s vlastnými ešte viac zmätenejšími myšlienkami.

------------------------------------------------

Ahojte!!! Tak máme tu novú časť!! Konečne sa ako tak páči aj mne tak dúfam, že aj sa páči aj vám.

Čo myslíte prečo ju nechal tak? Má zalubom niečo iné alebo ju nechá tak?

Prosím zanechajte mi vaše komentáre a Votes. :)

A každému z vás prajem ŠŤASTNÉ A VESELEÉ VIANOCE... :) nech si ich užijete v rodinej pohode.. a samozrejme aj bohatého ježiška.. :)

-Veva