Christmas of death

20.časť

Ahojte!! Tak konečne tu máme novú časť.. :) už vopred vám vravím, že je skôr taká úvahová a je v nem minimum dialógov. No môžete sa ňou aspoň viac priblížiť k pravým osobnostiam postáv.

Tak snáď sa vám bude páčiť.. :) a prosím zanechajte mi vaše Votes a komentáre.

Nakoniec by som vám chcela povedať, že do konca tohto príbehu nás čaká už len jedna alebo dve časti a epilóg. Je mi ľúto, že sa s ňou budem musieť rozlúčiť, no tento koniec, ktorý som vymyslela už meniť nechcem. Plus na mojom profile môžete nájsť ďalšie moje nové poviedky a ešte zopár ich chystám. Takže sa na ne rozhodene pozriete.

-Veva 

Harryho pohľad:

Plný nenávisti, hnevu a priam diabolských plánov v hlave ako by sa dalo Malika zbaviť. Každou ďalšou myšlienkou naň mi na tvári spôsoboval vražedný úškrn a ja som sa už teraz nevedel nabažiť pocitu ako zbavím tento svet jeho osoby.

No v tejto chvíli je niečo dôležitejšie ako on. Osoba, ktorá sa nachádza dole v pivniciach je to najdôležitejšie v mojom živote. Ešte pred pár dňami som ju nepoznal, nevedel som o jej existencii a teraz je to čo ma drží pri živote. Ak by zomrela ja s ňou. Znie to ako z rozprávky, no toto je pravda a rovnako ako v každej pravde aj v tejto je háčik. Nemohol by som zomrieť. Nesmrteľné monštrum je zo mňa už veľmi dlho. Som jediný tvor na tomto svete, ktorého nemôže zabiť žiadna zbraň. Môžete ma mučiť, týrať a zabíjať stále dokola bude to len strata času. Ja sa stále uzdravím, ožijem. Moje telo sa udrží pri živote nech to stojí čo to stojí. Však moja duša zomrela vo mne už veľmi dávno. Roztrieštila sa na malé kúsočky ž vtedy keď zo mňa spravili toto. No teraz som našiel zopár jej kúskov, ktoré sa postupne dávajú dokopy. Našiel som ich vďaka nej, vďaka Rose.

Schádzal som schod po schode hlboko pod tento dom kde sa nachádzali tie najhoršie, najdesivejšie a najdepresívnejšie miesta aké si viete predstaviť. Presne tam sa nachádza. Tam som ju uväznil. Stvorenie tak čisté, tak nevinné som uväznil na miesto kam nepatrí. Ba horšie spravil som z nej stvorenie akým sa nikdy nemala stať. Spravil som z nej obludu, netvora akou som ja sám. Poškvrnil som jej čistú dušu. Zmenil som jej láskavé srdce na prach. Rozdrvil som jej dobrotu a vytvoril v nej dokonalú nenávisť.

Ľutujem to ako nič iné čo som spravil za celé tie stáročia. Je to tá najhoršie ohavnosť, ktorú som kedy vykonal. A viem, že sa ňou budem už navždy trýzniť.

Zastavil som sa pred veľkými oceľovými dverami a oprel si o ne čelo. Už len toto a mreže ma delia od mojej lásky. Ja však nie som schopný túto sotva badateľnú prekážku prekročiť a konečne vidieť jej tvár, jej oči a držať ju v objatí.

Tak veľmi túžim byť s ňou. Tak čo ma tu drží? Pocit viny? Tú som mal pri nej vždy a nikdy ma nezastavila. Je to snáď strach? Ten ja, ale nemávam. Alebo sa snáď mýlim. Pri nej je totiž všetko iné. Pri nej som iný ja. Keď som s ňou derie sa na povrch sa štipka zvyšnej ľudskosti, ktorá vo mne ostala. Keď ma však od nej odtrhnú stane sa zo mňa monštrum, ktoré ešte tento ani žiaden iný svet ešte nezažil.

„Spravím to!" počul som jej jemný hlas za dverami nasledovaný prenikavým výkrikom.

Viac som neváhal ani sekundu. Rozrazil som dvere, mreže a behom sekundy som bol pri nej. Lenže bolo neskoro. Prišiel som neskoro.

Jej bezvládne telo ležalo na zemi v kaluži krvi z ktorej sa už nedostane. Drevený kôl zabudnutý v jej hrudi, v jej srdci ukončil jej až príliš krátky život a ja to už nezmením. Nikdy viac nebudem počúvať jej hlas, neuvidím jej oči, moje srdce už nebude skákať radosťou keď započuje jej zvonivý smiech. A moja duša? Je to pre mňa pojem neznámi. Jeden jediný pohľad na jej bezvládne telo mi stačil k tomu aby zvyšky duše, ktorá jej prítomnosť zlepila sa rozpadala. A nikdy viac sa už nepozbierala späť.

Rosin pohľad:

Bolo to iné ako som čakala. Očakávala som nekonečnú bolesť, ž sa budem utápať v agónii. Nič z toho sa však neuskutočnilo. Bolo to len chvíľu. Len stotinu sekundy som cítila bolesť pulzujúcu mojim telom a potom nič. Prázdnota, čierňava osamelosť. Stále to tu bolo. Neopustila ma ani po smrti. Stále som bola sama.

Nekonalo sa nič z toho čo by ste očakávali. žiaden tunel a svetlo na jeho konci. Ani zázračné stretnutie so svojou rodinou, ktorá už nie je medzi živými.

Teraz ste medzi ne nepatrili ani vy a bol to otrasný pocit. Cítila som sa akoby uzatvorená v nekonečnej miestnosti ničoho. Nebola tu tma ani svetlo. Neboli tu steny, nebo zem. Neprebiehal žiaden čas. Bolo tu všetko a nič.

Stála som uprostred ničoty. Prázdnej ničoty mimo akéhokoľvek času, priestoru. Mimo realitu. A ak má toto čaká už navždy tak to mi, prosím, dovoľte sa zabiť ešte raz.

Veď ako dlho trvá navždy? Je to nepredstaviteľná doba. Nedá sa vysvetliť, nedá sa zažiť. My, ľudia, stvorenia, ktoré jedného dňa ukončia svoju púť smrťou. Pre nás navždy neexistuje. Všetko raz končí či to trvá len pár minút alebo rokov. Koniec však nastane aj napriek tomu, že si ho nikto neželá.

Skutočne som po tomto túžila? Chcela som toto? Nemohla som vydržať ešte aspoň zopár chvíľ? Síce sú zázraky niečo takmer neskutočné predsa len sa môžu niekedy stať. Čo by sa stalo ak ja by som si počkala na malý zázrak, ktorý by ma vyslobodil. Dal by mi slobodu. Ukázal mi opäť denné svetlo, svet. Ak by som vydržala ešte chvíľu mohlo byť všetko iné. Teraz muzsím preto trpieť. Budem trpieť už naveky pre moju slabosť. Keby sa mi podarilo pozbierať aspoň štipku odvahy a neopustiť zdravý rozum mohla som žiť. Možno by som sa práve teraz nachádzala v Harryho náručí, z ktorej by ma už nepustil a ja by som netúžila bo ničom inom ako po ňom. Teraz je to však nesplniteľné, nemožné pretože som na ceste k večnej samote a utrpeniu.