Christmas of death

4.časť

"Halo!" zakričala som do prázdnej miestnosti.

"Je tu nieto?" pokračovala som. Toto miesto mi naháňalo hrôzu. Vôbec sa mi to tu nepáčilo. Teda bolo to tu pekné no vyvolávalo to vo mne zlé pocity. 

"Počuje ma niekto?" skúšala som ďalej. Pomaly som sa presunula ku dverám čo tu boli. zatiahla som za kľúčku, ale dvere sa ani nepohli. Boli zamknúte. Tak fajn. sú tu ešte ďalšie dve dveré. Snáď budem mať šťastie, hoci niečo mi vraví, že nie.

Podišla som k druhým. Čakalo ma však rovnaké sklamanie. Nech som nimi mykala ako som chcela ani sa nepohli. Zamknuté. 

Ešte ostávajú jedné. Na chvíľu som sa pred nimi zastavila. Chcela som sa odtiaľ dostať preč viac ako čokoľvek iné. Lenže čo bude z animi keď ich otvorím. Možno ma tu niekto stráži. A ak sa mi podarí výjsť von podarí sa mi trafiť späť domov? Čo ak sme v lese?

Po krátkom premýšľaní som stlačila kľučku na dverách, pretože radšej nech blúdim ako mám ostať tu. Otvorené! Tie dvere sú otvorené! Na nič viac som nečakala a vybehla som do dlhej chodby. Utekala som ako o život no koniec chodby sa mi zdal akoby bol čím ďalej viaz vzdialený. 

"Kam si sa vybrala?" započula som hlas. OKamžite som primrzla na mieste. S búšiacím srdcom od strachu a adrenalínu, ktrý mi prúdil v krvi som sa obzerala všade okolo seba. Nikto tu nebol. Tak odkiaľ je ten hlas?

"Nepamätáš čo som ti povedal?" ozval sa znova. 

"Uvidíš ma až ke´d to budem chcieť". Zašepkala som obsah jednej z jeho smsiek. teraz som si už istá, že je to on. Musí to byť on. 

NEviem ako sa to vo mne zobrala, no opäť som začala utekať. Utekala som ku dverám, ktoré, aspoň som dúfala, ma vyvedú von z tohto domu.

"Mne neutečieš." započula som výsmešný hlas. "Nikdy mi neutečieš."  Po ceom tele som mala zimomrievky a celé telo sa mi triaslo strachom. No napriek tomu som sa nezastavovala. Toto môže byť moja jediná šanca. Jediná šanca ako sa oslobodiť. Pretože viem, že ak tu ostanem, ak neújdem spečatím tým môj osud. Budem jeho tak ako mi písal. A ja nechcem vedieť ako presne to myslel. Nechcem vedieť kto to v skutočnosti je. Jediná vec po čom túžim je aby som sa čo najskôr dostala domov a aby ma nechal na pokoji. Moje podvedomie mi však našepkávalo, že nič z toho sa nestane. Lenže ja to nezvdám. V živote sa držím jedného pravidla. Vždy je nádej aj keď si myslíš, že nie je.

Konečne som dobehla do môjho cieľa. Dvere boli predomnou. Stlačila som kľučku a vtedy ma dobehla krutá realita. Boli zamknuté.

"Vážne si si myslela, že tie dvere budú odomknuté?" doslovne sa mi vysmieval.

"Si tak naivná." nevidím ho, neviem kto je, ale viem, že už teraz ho nenávidím. 

"Kto si?" zvrieskla som do priestoru. Teraz už neujdem, nie týmito dverami, tak čo môžem stratiť. Som tu s ním uveznená tak aspoň zistím kto to je. 

"Si odvážna, hoci teraz sa ti to nemusí vyplatiť." Neodpovedal. 

"Ukáž sa mi!" kričala som ďalej. Ale teraz vážne? Kde sa vo mne ta odvaha berie? Vždy som patrila medzi tie typy čo si nemôžu pozrieť horor pretože potom tri dni nemôžu spať a teraz, v sytuácii takmer ako vytrhnutej z hororu sa správam, aspoň na vonok, akoby sa nič nedialo. 

"Ahoj, zlato." ozva sa spoza mňa. Stojí tam. Pomaly som sa začala otáčať. Ako prvé som zbadala jeho oči. Na tvári mu žiarili a pripomínali dve najčistejšie smaragdy. Pokračovala som cez jeho perfektne rovný nos až k ústam. Pery ma srdcovito vykrojené, no rysoval sa na nich povýšenecky úsmev, ktorý to všetko kazil. A okolo hlavy sa mu točili hnedé kučery. Bol aspoň o hlavu vyšší odo mňa. Ak by pre mňa nepredstavoval možno aj smrtelné nebezpečenstvo tak by to bol chalan, alebo muž, do ktorého by som sa dokázala zaľúbiť.

"Odrazu si prišla o jazyk?" pomaly sa ku mne približoval. Mal pravdu moja odvaha bola preč akoby ste nadomnou mávli čarovným prútikom. Teraz som to bola ja. Srdc som mala až niekde v krku a dych nepravidelný. Čim bol bližšie pri mne tým viac som ustupovala. Takto to pokračovala až kým som nenarazila do niečoho tvrdého. Do dverí. Neboli pred tým o niečo ďalej? 

"A čo spravíš teraz?" opäť sa mi vysmieval. Mal ma v pasci. Mal ma na dosah ruky a ja som s tým už nič nemohla spraviť. Alebo? Natiahla som ruku za seba a pomaly stláčala kľučku. Bingo! Sú otvorené.

"Toto!" vyprskla som mu do tváre a vkĺzla do dverí za mnou. Čo najrýchlejšie som prisúvala ku dverám kusy nábitku aby som mu zablokovala cestu ku mne. 

"Nie je od teba múdre si zablokovať cestu von." počula som jeho hlas za mnou. Otočila som sa a zbadala otvorené dvere. Jasné, bolo ich tu viac. Tak až teraz som v pasci. Nemám kám újsť.

"No tvoja odvaha sa musí oceniť." Treba uznať, že si bojovala najdlhšie, hoci anii toto netrvalo veľmi dlho." a po týchto slovách sa zmenil. Jeho oči už neboli nádherné zeléne, ale krvavo žervené a keď otvoril svoje ústa mohla som v nich zbadať dve dlhé, očné zuby ostré ako ihly. Nie! To sa mi musí zdať. Veď také čosi predsa neexistuje. Upíri nie sú skutočný. Sú len v tých nemožných filmoch a seriáloch, ktoré nestoja za veľa. Patria na obrazovku a do kníh, nie do realného života. 

Viac som nad tm už nemala šancu uvažovať. Naklonil sa ku mne a jeho ostré zuby zaboril do mojej pokožky na krku. Cítila som ako zo mňa pomaly vyteká krv rovno do jeho úst. Pred očami sa mi začaly opbjavovať biele šmuhy až som ich neuvládala držať otvorené. Toto má byť môj koniec? Zomrieť rukou netvora o ktorom si každý myslí, že neexistuje?

-----------------------------------------------------------

Ahojte!! Tak máme tu novú časť. Dúfam, že sa vám páči. Konečne sa nám to začína zamotávať, no ak mám byť úprimná ja s tým nie som úplne spokojná. Príde mi to také zvláštne, ale tak čo už.

Vážne vám ďakujem za votes k minulej časti. :) Robíte mi nimi obrovkú radosť.

Prosím zanechajte vaše komentáre a Votes. :)

-Veva