Christmas of death

11.časť

Pozerala som sa do zrkadla, noobraz dievčaťa, ktoré na mňa odtiaľ pozeralo som nespoznávala. Vydela som tie isté modré oči, tie isté ružové pery, tú istú tvár, no zdalo sa mi akoby na mňa pozeral cudzinec.

Mala som na sebe oblečené dlhé čierne šaty s obrovským vystrihom na chrbte a zopár ligotavých drobností na nich žiarili pri každom pohybe. Na nohách som mala asi desaťcentimetrové čierne lodičky so striebornou prackou na zapínanie. Moje vlasy som si nechala rozpustnené, no mierne som ich natočila a už len tým som zmenili ich zvyčajný výzor. No najväčšie zmeni nastali na mojej tváry. ešte snáď nikdy som nebola namaľovaná tak výrazne ako teraz. Vôbec som si nepripadala asko sedemánsť ročné dievča ale skôr ako nejaká tridsiatnička. A toto všetko ma prinútil mať na sebe on. Hodil mi tu oblečenie aby som si ho obliekla a nakoniec priviedol nejakú kozmetičku, ktorá ma nalíčila. A prečo toto všetko? Kvôi dnešnému večeru. Kvôli večeru pre ktorý som upratovala celý dom, pre ktorý som vošla do izby ktorej so nemala a takmer utiekla. Áno takmer. Nakoniec som sa nad ním zľutovala. Zľútovala som sa nad netvorom a ja len dúfam, že sa mi to nevypomstí. 

"Si už hotová?" klopal teda skôr triskal mi na dvere Harry. Zvláštne. On a klopať? To mi nejdem k sebe. Žeby bolo skutočne niečo z toho čo mi vonku povedal pravda? 

"Áno!" zakričala som, no od zrkadla som sa stále nepohla. Nedokázala som sa doň prestať dívať. Nie preto, žeby som bol  kto vie ako nádherná, ale nevedela som sa stotožniť s tým dievčaťom v ňom. Nešlo to nech som sa snažila akokoľvek.

"Poď." podaržal mi dvere a rukou mávol smerom vonku. Jemne som sa naň ho usmiala a išla tým smerom, ktorý mi ukázal. Pomaly som schádzala dole schodami aby som sa na tých opäťkochneprizabila, čo vyžadovala až nadľudskú námahu niekoho, kto na ne nie je zvyknutý a ma ich na nohách len vo vynímočných situáciach.

Tesne pred dverami do spoločenskej miestnosti som sa zastavila. Počula som odtiaľ mnoho hlasov a to ma robilo ešte nervóznejšou. Naozaj tam musím ísť? Nemôžem tu radšej ostatť. Vlastne keď si to tak vezme radšej by som opäť upratovala celý dom. Vôbec som netúžila vojsť do miestnosti plnej upírov. Bude tam nejaký človek? Alebo tam budem sama a všetci vo mne budú vydieť len vrecko s krvou. Čo ak niekto z nich na mňa skutočne zaútočí? Čo potom? Pomohol by mi? Alebo by ma nechal tak? Či dokonca by zo mňa pil spolu s nimi? 

V hlave sa mi vytváral nekonečný vír takýchto otázok. Nemôžem tam ísť. Neviem ako s amám medzi nimi spávať a s istotou viem už teraz povedať, že sa na plnej čiare pred nimi strápnim.

"Čo sa deje?" počula som Harryho hlas za sebou. Otočila som sa k nemu a chrbátom sa oprela o dvere.

"Nemôžem tam ísť." vzdychla som potichu. V jeho očiach sa na drobnú sekundu objavila starosť. Starosť o mňa? Potriasla som hlavou. Nie to určite nie. Pravdepodobne s ami to zdalo. Skrátka len vidina zo stresu.

"Ale môžeš." značil sa ma presvedčiť o opaku. Ja osm však veľmi dobre vedela, že nemá pravdu.

"Nie." pokrútila som hlavou. Sledovala som ako sa ku mne priblížil. Inštitnktívne som okamžite chcela cúvnuť. Nemala som však kde a ani to nebolo potreba. Chytil ma za ruky a jemne prešiel po jej chrbte palcom akoby sa ma týmto gestom snažil upokojiť.

"Ja tam nemôžem ísť. Neviem ako sa mám pred nimi správať? Čo ak mi niekto z nich niečo spravy?" vyrchlila som nań ho niekoľko otázok, ktoré mi vírili v hlave a nevedela som sa ich zbaviť. V kuse tam poletovali, otravovali a desili. 

"Správaj sa tak ako pri mne. Ver mi ocenie to, že as ich nebudeš báť. A nikto si k tebe nič nedovalí kým tam budem. A ja sa od teba ani nepohnem." snažil sa ma upokojiť svojimi sľubmi. Skutočne bude pri mne? 

"Sľubuješ?" nadvihla som obočie.

"Sľubujem." potvrdil. Chytil ma za ruku a tiahol dnu do miestnosti. 

V skutočnosti som vôbec nechápala jeho správaniu, jeho náhlej zmene. Čo sa to s ním dialo? Prečo je odrazu taký milý? Nikdy pred tým som ho takého nezažila. Niečo sa v ňom musela zlomiť. Možno sa mi snažil dokázať pravdivosť slov, ktoré mi povedal na záhrade. Vyzerá to ako keď sa slimák rozhodne ukázať z ulity. Tak aj on postupne vyťahuje na povrch jeho pocit. Ukazuje mi ich. V malej miere, ale predsa. Je predsa len na začiatku a nič netreba unáhliť. Nedá sa proste len tak zmeniť keď ste dlhé roky zvyknutí na niečo iné. Tak ako aj mne pripadá zvláštne toto jeho nové správanie. No nesťažujem sa. Takto sa mi tu spoň trochu páči. Nepripadám si tu úplne uväznená. Nehovorím, že by som stále nechcela odtiaĺ odísť naspäť k rodine. Chcem. Lenže vrátila osm sa tu spä´t dobrovoľne. Rozhodla som sa to s ním skúsiť. Skúsiť s nim byť v jednom dome tak aby sme sa navzájom nepozanbíjali a vyzerá to tak, že to aj celkom fnguje.

Buď to alebo je to len povestné ticho pred búrkou.

------------------------------------------------

Ahojte!!! Dnes tu máme pokračovanie aj tejto poviedky!! Zdá sa mi to až neuveriteĺné koľko sa mi toho dnes podarilo napísať. Viem, že je táto časť tak trochu kratšia, no chcela som ju pridať ešte pred tým ako pôjdem preč. Idem totiž na zvyšok prázdnin k babke kde nebudem mať prístup na internet takže až do nedele nová časť nebude. Ani tohto ani Výhry. No keď pôjde všetko ako má v nedeľu budú opäť nové dieli oboch poviedok... :)

Ta prosím zanechajte mi vaše komentáre  votes.. za ktoré vám už vopred ďakujem... :)

-Veva