Christmas of death

6.časť

Čo to malo byť? Ako to, že ma nechal tak? Prečo mi neublížil ako aj pred tým? Čo sa to s ním stalo? Nechápem to. V momentne sa mohol zo mňa napisť, mohol ma zabt v priebehu pár sekúnd a ani by na to nikde nikto neprišiel. On to však neurobil. Neublížil mi. Teda nie druhý krát. ODišiel a nechcal ma tak.

Poobzerala som sa dookola. Okrem veľkej posteli na ktorej som sedela tu boli dve nočné stolíky po oboch stranách postele. Veľká skiňa na pravej strane a na tj ľavej bolo veľké okno, však aj toto bolo zatiahnuté závesmi. A samozrejme ešte vedľa postele stálo kreslo. 

Pomaly som sputila nohy z postele. Pri dotyku mojich bosích nôh so zemnou mnou miklo. Počkať! Prečo mám bosé nohy? Tak fajn, je to tu čím ďalej tým divnejšie. 

Konečne som stála na nohách a krok po kroku som sa blížila ku dverám. Chytila som kľučku a otvorila dvere.

Na ich prahu som sa však zastavila. Čo spravím keď naň ho opäť natrafím? Možno ma už nenechá tak. Čo ak ma teraz už skutočne zabije? 

NIe! Zakázala som si myslieť na také veci a pomaly sa vydala dole schodmi, ktoré boli kúsok od dverí. Išla som po špičkách so strachom, že len jediný hlasný zvuk čo vydám mi bude osudným. 

Konečne som došla na koniec toho dlhého schodiska. Tento dom musí byť skutočne veľký. Najprv tá dlhá chodba, teraz tieito schody. Kto vie koľko tu vlastne môže byť miestnosti. 

Chodila som z jednej chodby na druhú, z jednej miestnosti do druhej. Bolo to tu ako v blusdisku. Aspoň pre mňa, človeku, ktorý tu v živote nebol, ktorý to tu nepozná. 

Po pár nekonečne dlhých minutách som došla do miestnosti v ktorej som sa zobudila prvý krát. Fajn, nie som Ďaleko od úniku. Prišla som ku dverám čo vedú na chodbu a otvorila ich. Celkom ma prekvapilo, že už nie sú zabarikadované. Zrejme to musel dať do poriadku. 

Utekala som tou istou chodbou ako vtedy. tentoraz som však nikoho nepočula. NIkto na mňa nevolal, nikto na mňa nekričal, nikto sa neozýval. 

Už len pár krokov. Štyri, tri, ešte som sa rýchlo otočila či nie je za mnou. Či ma nesleduje a nečaká kým dôjdem ku dverám aby sa na mňa vrhol. Nebol tam. 

"Aaaa!" zvrieskla som ako som sa otočila. Stál tam. Priamo predo mnou a uškŕňal sa na mňa.

"Čo som ti vravel o tom, že mi neutečieš?" nadvihol obočie a približoval sa ku mne,. Tentoraz som necúvala. Bola som ako prikovaná ku zemi. Nedokázala som ničím pohnúť. 

Sťažka som prehltla na prázdno keď už bol odomňa len prá centymetrov. Pozerala som sa do jeho zelených očí. Videla som v nich len zlosť, nenávisť a krutosť. Ani štipka záblesku po ľútosti, či láskavosti alebo hocijakému aspoň trocha kladného city. Tento muž, nie on nie je muž. On je netvor. Tento netvor predou mnou nemá ani štipku zľutovania, nemá srdce.

Nič nehovoril len ma schmatol za ruku a niekam ťahal. No nie niekam, ale do tej miestnosti kde som sa prvý krát zobudila. Zabuchol za nami dvere a mňa hodil do kresla. 

"Takže ujasníme si pár vecí." začal. Sledovala som ho ako so skríčenými rukami na prsiahch chodí hore dole po miestnosti. Nevyzeral pri tom nejako nervózne alebo nesvoj, takže od nervozity to nebolo. Nie, takto mi dával najavo, že on je viac ako ja. 

"Po prvé," odpočítaval na prstoch, "Už nikdy sa nebudeš snažiť odtiaĹto újsť inak už nebudem zhovievavý." Čože? To znamenáý, že tu s ním musí ostať? Nie! To v žiadnom prípade! Toto všetko muís byť jednej veľmi zlý vtip.

"Po druhé," pokračoval ďalej," Budeš ma poslúchať. Čo ti poviem to spravíš. Vlastne budeš moja služka." Služka? Ako som sa ja len do toho dostala. Mám slúžiť upírovy? Je to ako vystrihnuté z nejakého filmu aspoň z pred dvoch či troch storočí. 

"A za tretie," otočila sa na mňa a pozeral sa mi tak itezivne do očí, že som mala pocit, že mi vdíš až do žalúdka. "Budeš ma oslovovať Pán. Židne meno nič. Proste pán. Je ti to jasné," rýchlo som prikývla. Ten jeho pohľad ma desil a po celom tele som mala zimomriavky. Toto bude môj koniec.

"Žiadne prikyvovanie! odpovez!" zakričal na mňa. Rýchlo som prehltla guču plaču čo sa mi začala tvoriť v krku a prehovorila.

"Áno." povedala som takmer nečujne. 

"Áno kto?!" stále nebol spokojný. 

"Áno, pane." vyslovila som na koniec.

"Takto sa mi to páči. Teraz sa choď vyspať. Raňajky chcem mať na stole o ôsmej." S tými slovami odišiel. 

Takže taký je môj osud? Slúžiť upírovi? Bytosti o ktoej som si do teraz myslela, že existuje len vo filmoch a knihách. Tento dom mi bude osudným. Tu mám strávi't zvyšok života? Alebo ma niekedy pustí? 

Zdvyhla som sa a šla do izby z ktorej som pred nedávnom odišla. Šla som do môjho pekla.

---------------------------------------

Ahojte!! Tak na začiatok sa vám chcem ospravedlniť, že včera nebola časť. Nemala som však napísané nič do predu a včera som nebola väčšinu dňa doma takže som nič nenapísala. Ale dnes tu už dnoá čas't je!!

Tak čo na ňu oviete? Podarí sa jej niekedy újsť? Bude ju niekto vôbec hľadať? A ak nájdu ju?

Ďakujem za votes k minulej časti. a zanechajte mi aj nejaké komentáre. 

-Veva