Christmas of death

8.časť

Schádzala som dole schodmi, teda skôr som po nic letela. Je 7:40 ja som sa práve zobudil a o ôsmej musím mať preň ho spravené raňajky. Lenže ja ani len netuším kde je kuchyňa. Utekala som rôznými chodbami a miestnosťami až som sa opäť ocitla mne tak veľi známej miestnosti. Rozutekala som sa krížiom cez ňu priamo ku dverám, v ktorých som ešte nebola. 

Však len čo osm k nim dobehla skončila osm. Boli zamknuté. Celou silou som do nich udrela päsťou. Čo teraz ? Keď tie raňajky nespravím ta to nedopadne dobre. Nie pre mňa. Včera mi to dal jasne najavo. A ja som sa rozhodla, že možno ak budem robiť čo odo mňa chce tak mi neublíži a po čase možno aj pustí. 

"Tamto." počula som za sebou hlas. otočila som sa a zbadala ho sedieť v jednom z kresiel s knihou v ruke. Bol tam aj pred tým? Vôbec som si ho nevšimla.

Nechala som to však tak a utekala ku dverám, na ktoré ukázal.

"Potom do prava a druhé dvere v ľavo!" zakričal ešte na mňa. Poslúchla som ho a naozaj som sa dostala do kuchyne. Prečo mi však pomohol? Kľúdne sa mohol prizerať ak sa v tomt obrovskom dome, alebo lepšie pomenovanie by boo bludisko, sa snažím nájsť kuchyňu. No a potom si vychutnať ďalšie ubližovanie mojej osobe. 

Pozrela som sa na hodiny čo vysel na stene. 7:50. Okamžite som pribehla ku chladničke. Vytiahla som odtiaľ tri vajíčka. Našla som panvicu a rýchlo ich na ne rozbila. Jednoduché a rýchle. Omeleta. Ešte som k tomu opražila dve plátky slaniny a bolo. Do pohára som naliala pomarančový džús, ktorý mal v chladničke.

Len čo som položila jedno na stôl nakráčal dnu a sadol si. Ani som sa naň ho nepzrela a odišla som z jedálne späť do kuchyne. Tentoraz spraviť raňajky pre seba. 

"Počkaj!" zastavil ma keď som odchádzala z jedálne aby som odniesla jeho tanier s pohárom. Otočila som sa späť naň ho.

"Áno?" 

"Dnes budeme mať hostí." prehovoril. A čo ja s tým?

"Chcem aby si sa obliekla do niečoho," na chvíľu sa zastavil a obzrel si moje oblečenie, "Skrátka do niečoho lepšieho ako je toto." ukázal na koniec rukou na mňa.

"Čo sa ti na tomto nepáči?" dala som si ruky v bok. Nemám rada ak niekto kritizuje moje oblečenie alebo vlasy či moju postavu. Dosť dlho som makala na tom aby som vyzerala tak ako vyzerám a nenechám sa pre to urážať. Bolo toho dosť na zákkladke keď som vyzerala úplne inak ako teraz. Mala som o niekoľko kíl viac, vlasy som mala horšie ako seno a nosila som veci, ktoré mi každé ráno prichystala mama. A Takto to išlo až do ôsmej triedy. Potom sa niečo vo mne zlomilo. Začala som nosiť čo sa páčilo mne. O vlasy som sa začala patrične viac starať a teraz sú nádherné. Aspoň podá ňa. Moje vlasy sú na mne asi jediná vec, ktorú by som nemenila. No a začala som cvičiť, menej sa prejedať ,teda jedla som pravidelne. Kilá išli pomaly dole a teraz som so sebou maximálne spokojná.

"Všetko?" nadvihol jedno obočie akoby to malo byť nad slnko jasné. Podišla som bližie ku nemu. Celého som si obzerala. Mal na sebe to isté čo mal aj ke´d som ho videla naposledy a aj pred tým a pred tým. Čierné obtiehnuté nohavice, ktoré sa začnali trhať na kolenách. Čiernu košeľu, s troma rozopnutými gombíkmi a tak odhaľovala kus jeho hrude na, ktorých sa rysovalo mnoho tetovaní a zároveň aj jeho retizku s krížikom. Aká irónia. Netvor s krížom na krku.

"Akoby to tvoje za niečo stálo." odvrkla som mu. Otočila som sa a chcela som opochodovať z miestnosti. Môj plán však bol prerušení tým, že som bola priklincovaná na stnenu jeho rukami. 

"Budeš ma poslúchať inak," nenechala som ho dohovoriť, ale prerušila som ho.

"Inak čo?? Ublížiš mi? Už sa stalo. Zabiješ ma? Mal si toľko možností a nespravil si to. Tak prečo by som potom mala tie vyhrážky brať vážne?" vstúpla do mňa odvaha. Chcela som byť milá, chcela som ho poslúchať. On je však strašný. Je zákerný, drzý. Už len jeho prítomnosť vo mne vyvolálava hnev. Síce aj strach, Ten som však teraz potlačila do teho najtmavšieho zákutia mojej mysle a hodlám ho tam nechať ešte veľmi dlho.

"Možno pre toto." uškrnul sa na mňa. Naklonil hlavu a do môjho krku zaboril dve ostré tesáky. Zachytila som sa stolíka, ktorý stál vedľa nás. Prstami som však do niečoho narazila. Kútkom oka som sa pozerala čo to bolo. Lampa! Schmatla som ju do ruky a z posledných sl,, ktoré vo mne boli som mu ňou tresla do hlavy. 

"Nie, toto naozaj nie je dostačujúci dôvod." odvrkla som mu. Obišla som ho a odkráčala preč. Teraz ma už nechal odísť. Možno pre to, že som ho zarazila. Ako som ho však za týchto pár hodín, teda možno to budú aj dni stihla spoznať viem, že to nebude len tým. Niečo chystá. Niečo čo sa mi nebude páčiť. Práve naopak, niečo čoho som y som sa mala báť. Strach by ma však teraz oslabil. A to nemôžem dovoliť. Ak chcem prežiť a raz sa z tohto domu dostať musím byť silná.

----------------------------------------------

Ahojte!!! Tak máme tu novú časť. Popravde dopadla nakoniec celkom inak ako som plánovala. Však ja som celkom spokojná aj s takýmto vývojom. Pevne verím, že sa to páči aj vám.

Prosím zanechajte vaše Votes a napíšte mi aj nejaký ten komentár. Vážne by ste mi nim spravili obrovskú radosť.. :)

-Veva