Christmas of death

1.časť

"Kde si?" Vrieskala som do mobilu. 

"Pri stánku." Samozrejme, Lexi, je tu milión rôzných stánkoch a určite trafím k tomu kde si ty. 

"Ale ktorom?" Obzerala som sa dookolo či ju náhodol nezbadám, ale nič. cez túto masu ľudí sa nedá vidieť nič. To nikto z nich nemajú čo robiť, ale musia sa trapať sem? Každoročne sa t isté opakuje na Vianoce. Tieto vianočné trhy. Vždy si poviem, že budúci rok nepôjdem pretože vždy mi trvá aspoň hodinu kým niekoho nájdem, nedá sa tu takmer ani pohnúť a prsty na všetkých končatinách mi pomaly odmŕzajú. Však istým spôsobom má to svoje čaro a to ma tu každý rok pritiahne znova a znova.

"Už ťa vidím." zakričala som hneď ako som zbadala blonďavú hlavu pri stánku s perníkmi. Mohla som si myslieť, že bude tam. Ona tie perníky miluje, a to doslovne.

"Čo ti to tak dlho trvalo?" opýtala sa ma hneď ako som ku nej došla. pekné privítanie, no nie?"

"Povedz mi čo vidíš keď sa poobzeráš?" ukazovala som rukou dookola.

"Ľúdí?" nadvihla oboče. Zrejme nechápala kam tým mierim, ale to ona často. Je to taká moja mála trubka. No je to najlepšia kamoška.

"Presne. Vieš čo to je sa cez nich dostať a to už nehovorím o tom ako mám cez nich niekoho nájsť." vysvetľovala som jej môj problém.

"Máš byť vyššia." pokrčila plecami.

"Tebe sa to povie." povzdychla som si. A nie? Ja mám biedných 162 centimetrov zatiaľ čo ona 176. Čo by som ja dala za to aby som bola aspoň o päť centimetrov vyššia. O tom môžem len snívať.

"Čo povieš, ktorý je krajší?" vyrušila ma z myšlienok Lexi. V rukách držala dve perníkove srdiečka s nápisom I love you. Boli totálne rovnaké, len na jednom bola ružová a na druhom modrá poleva.

"Tento." ukázala som na ten modrý.

"Vždy vyberáš všetko len modré. Vezmem ten druhý." okomentovala moje rozhodnutie a už platila za ružové srdiečko.

"Tak načo sa ma vôbec na to pýtaš?" pokrútila som hlavou nad ňou. Vždy keď ma pýta aby som niečo vybrala, tak nakoniec vezme aj tak niečo iné. No chapéte to? 

"Neviem." pokrčila pleciami a usmiala sa.

"Kam ďalej?" pýtala sa a obzerala sa všade na okolo. Na ústach jej trónil veľký, uprímný úsmev a oči jej žierili radosťou. Lexi j presne ten typ, ktorý miluje vianoce a všetko spojené s nimi. Vianočné trhy by si nenechala jsť ani za milión, to je pre ňu niečo neslýchané.

"Už viem!" zakričala vedľa mňa a niekam ma ťahala. Vrevím, je ako malé dieťa v dráčiku. Pretláčali sme sa cez ľudí, teda skôr Lexi sa cez nich pretláčala a mňa ťahala za sebou, a mrierili do neznáma. Teda pre mňa, lebo netuším čo sijej hlavička zmyslela, kde pôjdeme.

"Konečne." zašepkala som keď sa naša cesta skončila pri stánku s vareným vínom.

"Čo?" pozrela sa na mňa.

"Ale nič." pokrútila som hlavou a a napila sa vína, ktoré nám kúpila Lexi. 

"Prečo tu musí byť toľko ľudí?" nechápavo som krútila hlavou.

"Pretože sú to vianočné trhy a rovnako ako vianoce aj tie každý miluje. Vieš nie je každý ako ty, že by tu najradšej nešiel. V čom ťa vôbec nechápem..." Ach, nie. Zase jedna s jej prednášok aké sú vianočné trhy skvelé, ako ma nechápe, že tu nechcem ísť a podobne.

"Samozrejme." prikývla som.

"Tú iróniu si strč niekam:" odvrkla mi. 

"A kam?" mňa tak baví ju podpichovať. Je zábava sledovať ju keď je nahnevaná.

"Čau!" zakričala na niekoho a začala šialene mávať rukami.

"Čo to robíš?" opýtala som sa. Snažila som sa dohliadnu´t koho zbada, ale bolo to zbytočné. Naozaj chcem byť aspoň o trochu vyššia!!

"Hneď som späť." povedala mi a už bola preč. SKvelé. Čo mám teraz robiť. Som tu hlavne len kvôli nej a ona mi niekam zmizla. Veľmi by som ju naštvala ak by som teraz odišla? 

 VYhodila som prázdny pohár, bol plastový, do koša a chystala sa odísť. Prekazil mi to však môj mobil, ktorý práve začal zvoniť.

"Prosím?" prija la som hovor a netrpezlivo čakala kto sa mi ozve, pretože to bolo neznáme číslo. ám však nový mobil tak to nie je nič nezvyčajné.

"Vidím ťa, si nádherná." ozval sa hlboký chrapľavý hlas. Čo to má byť?

"Kto volá?" spýtala som sa.

"Chcem ťa." ozval sa znova. Na celom tele mi nabehli zimomriavky. 

"Toto musí byť omyl. Zrejme máte zlé číslo." prehovorila som a pevne dúfala, že mi na hlase nie je počuť ako veľmi vystrašená som. 

"Nie je. Chcem ťa a budem ťa mať, láska." to boli jeho posledné slova a zrušil hovor. Skryla som telefón do vrecka a začala sa obzerať dookola ako šialená. Snažila som sa zazrieť toho nezamého. Moja snaha však bola márna.

Kto to bol? Čo myslel tým, že ma bude mať? Ublíži mi? Čo ak to je vrah? Chce ma zabiť? 

---------------------------------------

Ahojte!!! Tak tu je prvá časť!! Pevne verím, že sa vám aspoň trochu páčila, síce viem, že je ešte taká oničom. Však od ďalšej časti to bude už iné. 

Prosím komentuje a hlasujte (Votes).. vážne vám za to budem vďačná... :)

-Veva