Christmas of death

14.časť

"Vieš Zayn je iný." povedal konečne po dlhšej pauze. To vážne? Tak dlho ma naťahuje a nič iné mi o ňom nepovie? Len to, že je iný? A ako in7? Veď predsta aj harry je iný, je pír, už len v tom je odlištnosť. Je snáď Zayn niečo iné? Nie je upír? Alebo ako to myslel?

Už som sa chytala mu niečo na to povedať. Vyprovokovať ho aby pokračoval, no nemusela som. Na moje prekvapenie a potešenie pokračoval sám.

"Nie nie je niečo iné. Je to upír." okamžite vyvrátil moje prvé nápady o tom čo tým myslel. Fajn, no ja chcem vedieť čo tým myslel, nie to čo tým nemyslel.

"Vieš ide o to, že každý rok rada najstarších upírov vyberie nejakého človek, ktorý sa k nim musí pripojiť. Odtrhne ho od svojho života. Väčšinou sú to ludia, ktorý nemajú rodinu či priateľov. No keď si vybrali Zayna urobili chybu. On mal totiž priateľku, s ktorou čakal dieťa. Oni mu aj napriek tomu prikázali aby od niej odišiel a pridal sa k nim. On samozrejme odmietal a teraz je tak trochu na úteku." vysvetlil mi. Konečne mi veci do seba aspoň trochu zapadali a vedela som si pospájať dva a dva.

"To dievčatko je jeo dcéra." nepýtala som sa skôr len oznamovala, no aj tak mi odpovedal.

"Áno." teraz už chápem prečo reagoval tak ako reagoval keď ma s ňou videl. On ju len chráni a keďže ma nepoznal mohol si mysieť, že som nejaká potencionálna hrozba, hoci aj mne samej to príde smiešne. Veď uznajte, čo by zmohol človek proti upírovi?

 "Aj tebe avybrali?" opýtala som sa z ničoho nič. Vlastne som nad tým rozmýšľala odkedy to spomenul, no nemala som v pláne sa to spýtať, tekže hneď ako som to vyslovila čakala som kedy sa začne rozkrikovať, že mi do toho nič nie je. A dokčala som sa.

"To ťa nemusí zaujímať! Chcela si vedieť niečo o Zaynovi tak nebudeme rozoberať mňa!" zvrieskol a odišiel. Aj napriek tom, že to povedal sám chcela som vedieť o zaynovi. A chcela som toho vedieť oveľa viac.  Ako sa mohla stať ta chyba? Stále ho naháňaju? Čo sa stane ak ho chytia? Premenil svoju priateľku na upírku? A čo je dcéra je človek? Ako dlho ním ešte bude? Do 18? Bolo mnoho otázok a ja som sa už nemala koho pýtať, kvôli môjmu podrezanému jazyku, ktorý sa pýta skôr ako to môj mozog stihne prehodnotiť. 

 Rozhodla som sa prehltnúť moje ego a ísť sa mu ospravedlniť. Vlastne mi aninič iné nezostáva. Keď sa mu neospravedlním nebude sa so mnou rozprávať a ak áno bude to také ako pred tým. No A keďže som sa rozhodla, že tu s ním ostanem a teraz som tu vlastne už v podstate dobrovoľne. Čo je skutočne duvné a ani sama nerozumiem môjmu rozhodnutiu. Prečo? Prečo som tu ostávala keď som mohla odísť? Veď sa ma vlastne ani nepokúšal zastavuť len mi povedal niečo o sebe. Áno, musí to byť tým. Bol to taký malý alobo aj veľký zlom keď mi konečne o sebe niečo prezradil. Niečo čo zrejme nehovorí každému a to na mňa zapôsobilo. Jeho úrpimnosť. Len pevne verím, že sa nesklamem, že nebudem musieť oľutovať to čo som spravila a nebudem túžiť vrátiť čas aby som sa rozhodla inak.

Rozhodne som vstala z postele a nasmerovala k dverám. Tesne pre nimi som ešte na moment zaváhala, no všetko obavy a neistotu som potlačila do najtmavšieho kúta mojej mysle. 

Siahla som po kľučke a vystúpila von. Hneď som sa však zarazila. Bola tu tma. Tma aká v noci býva, na tom nie je nič zvláštne, no v tomto dome som ju  ešte nezažila. Po zotmení som sa nezvykla pobyhovať inde ako v tejto malej, teraz by som mohla povedať, že aj mojej, izbe. 

Nechala som dvere od izby otvorené aby mi aspoň trocha posvietili na schody a ja som tak niečo videla. Posúvala som sa naozaj pomalými krokmi, pretože táto tma ma desila. Vždy som sa jej bála a v tomto dome, s upírom a ešte zrejme aj nahnevaným upírom to bolo ešte horšie. No, ale vraví sa predsa, že pomaly ďalej zájdeš, tak sa toho budem aspoň raz držať

Konečne som stála pred schodiskom. Maly som zvláštny pocit. Je to taký pocit keď sa vám chlpy na krku úplne zječia a postavia, cítite ako vám po chrbte prebehnú zimomriavky a máte pocit akoby sa na vás niekto uprene díval, no vy ho nemôžete zahliadnuť.

"Áaaa!" začula som výkrik odkiaľsi zdola. V ten moment som sa už úplne vykašľala na nejaké ospravedlnenie, veď to môžem predsa spraviť aj zajtra, za svetla. Rozutekala som sa k dverám od izby, no tie sa tesne predomnou zabuchli. Začala som silno lomcovať kľučkou, no dvere sa ani nepohli. Boli zamknuté alebo zaseknuté a hlavne zvláštne a desivé. Čo sa to tu deje? Kto je tu? Snaží sa ma Harry vydesiť? No koho to bol krik? Znelo to tak dievčensky, že to Harry byť nemohol ani keby bol majster v napodobovaní hlasov.

Stála som chrbtom opretá o dvere izby, vytriešťala som oči do čierno čiernej tmy a snažila sa v nej zahliadnuť aspoň niečo. Nezáleží na tom čo, hoc aj zábradlie od schodov, alebo nejaký obraz na stene, ale aspoň niečo. To že som nevidela ma deprimovalo a nebolo to nič príjemné. Práve naopak, bolo to až nad mieru zlé. Cítila som sa bezmocne, bezbranne a neskutočne slabá.

Hlboký výdych a nádych. Musím sa vschopiť. Tým, že tu budem postávať a pociťovať čo raz väčší a väčší strach nič nezmôžem a vôbec mi to nepomôže.

Opäť som spravila tých pár krokov a dostala sa k schodom. Pevne som uchopila zábradlia. Schádzala som dole schod po schode. Už som bola asi v polovici keď som opäť začula ten krik. Rovnaký prenikavý, ženský výkrik ako pred tým. Na mieste som zamrzla. Nedokázala som pohnúť nohami ani jedným smerom. Nevedela som pokračovať ďalej dole, no ani vrátiť sa len som stála. Stála a triasla sa.

"Pššt." začula som za sebou. Už, už som išla skríknuť, no osoba za mnou mi prikryla ústa a nalepila sa zozadu na mňa. Cítila som na líci a krku šteklenie cudzích vlasov a násladne som počula tichý šepot.

"Buď potichu, nič sa ma nepýtaj a spolupracuj." rozpoznala som Harryho hlas. Asi ešte nikdy som nebola taká rada, že ho počujem a vydýchla som si. Oprela som sa oň ho a na pár chvíľ takto zotrvala a on mi v tom nebránil. Vicítil môj strach a potrebu zahnať ho...

-------------------------------------------

Ahojte!! Tak konečne tu máme pokračova!!! Až samej sa mi nechce veriť, že opäť bola taká dlhá pauza, ktorá trvala takmer dva týždne. Zrejme s tým budem už niečo musieť spraviť a dúfam, že sa mi to aj podarí.

Naozaj by som vás však chcela poprosiť o Vaše Votes a komentáre, ktoré k tejto poviedke sa objavujú máločo. Tak pre také menšie povzbudenie, každý kto mi napíše komentár bude mať venovanú jednu časť.. tak dúfam, že sa tu nejaké objavia.

A nakoniec by som vás chcela poprosiť aby ste si prečítali moju novú poviedku. Vola sa Story of one gilr a môžete ju ájsť na mojom profile. Vážne by ste ma potešili ak by ste si ju prečítali a zanechali Votes.. :)

A Ďakujem vám za vašu podporu aj napriek tomu, že časti pridávam dosť nepravidelne...

-Veva