Christmas of death

16.časť

                              ČÍTAJTE!!

Tak ahojte!!! Ako som začala minulou časťou tak opäť tu máme poznámku na začiatku.. :)

Tak najprv by som vám chcela povedať, že aj napriek tomu, že Zayn už nebude súčasťou One direction z mojich poviedok sa nevytratí!!! (ak si chcete prečítať môj phľad na to pozrite si na mjom profile poviedku "nesmrteľný život alebo smrť".

Ďalej našla som v počítači poviedky s one direction, ktoré som začala písať, no nedokončila a nikde som ich nepridávala. Mám z nich niekoľko častí napísané tak ak chcete mohla by som ich dokončiť a začat ich pridávať (sú asi 2). Tak prosím napíšte mi svoj názor či ich chcete.

No a ďalej túto časť by som chcela venovať @KarolnkaHausnerov za to, že mi asi ako jediná napísala komentár  minulej časti... :)

a vážne ti za to ďakujem:) a ešte ako malé ospravedlnenie za to, že opäť nebola dlho časť je 

taká trošku špeciálna a to celá z harryho pohľadu.

Harryho pohľad:

Sledoval som Rose ako pomaly letí dole kým nedopadne. Jej šaty viali vo vetre rovnako ako vlasy a aj napriek tomu čo sa o pár sekúnd ma udiať je piram prenádherná. Vždy som ju takto vnímal, no nkidy som si to nechcel priznať. Načo priznávať svoje city k niekomu keď aj tak neexistuje človek, ktorý by sa bol schopný zamilovať do netvora ako som ja. Ona je však iná. Nevyslovila tie dve osudové slová, no ja viem, že to tak cíti. Viem, že ono to dokázala. Zamilovala sa do netvora.

"Milujem ťa." zakričal som za ňou skôr ako dopadla na zem. Neviem či ma počula, či som to stihol včas, ale mám celú večnosť na to aby som jej to opakoval stále a stále dookola.

"Konečne!" počul som za sebou. Sú tu. Prebili sa do vnútra, teraz však keď je už Rose v bezpečí mi to je ukradnuté. MNe sa neopovážia spraviť nič.

"Zdravím." otočil so sa na nich s mojou upírskou podobou. Okamžite cúvli do zadu pre pohľade na moju tvár, moje tsáky a krvavo červené oči. Súto síce tiež upíri, sú to upíri postavený na tom najvyššom poste, no aj tak im niečo alebo to skôr niekto dokáže nahnať strach. A tým niekým som ja. 

Kým tu bola Rose nemohol som toto riskovať. Bezpečnejšie bolo pre ňu ukrývanie, ale teraz môžem sa naplno ukázať a svedomím, že mi ublížiť nemôžu.

"Ty!" počul som vyšteknúť jednohé z nich. Obzrel som si ho. Videl som ho len raz v živote, bol jeden z tých novších, z tých hlúpšich. On sa ma totiž nikdy nebál. Držal so svojimi a nepúšťal sa do bitky so mnou, no strach nemal. Bolo to jasné ako slnko. Jeho nevedmoť vďaka, ktorej nemá strach ho však môže veľmi ľahko zabiť.

"Ja." prehovoril som s riadnou dávkou sarkazmu v mojom hlase. Následne som spravil jedn maličký krok do predu. Nasledovalo presne to čo som čakal. Všetci uskočili asi meter do zadu, čiže teraz už stáli na chodbe. Teda aby som bol presnejšie všetci okrem jedného. Okrem neho, Marcella. Ten čo sa ma nebojí a o chvíľu na to kruto doplatí.

"Ako to, že ešte vôbec žiješ?" obzrel si ma od hlavy po päti akoby skúšal nájsť na mne nejaký znak umierania alebo niečo podobné. No ja som mlčal.

"Prečo sme ťa ešte nezabili?" pokračoval ďalej. Na tom som sa uchechtol. ako mňa len tá jehoo nevedomosť baví.

"Mali by sme to napraviť." teraz sa už aj posunul bližšie ku mne. Bol odvážny to treba uznať, no je jeden z nich. Jeden z nepriateľov. Upír, ktorý mal v pláne ublížiť mojej Rose. Ako to len úžasne znie. Moja Rose. Je však skutočne moja?

"Najlepšie hneď teraz." doplnil a vrhol sa na mňa. To ma hneď prebralo zo zamislenia. Nestihol som to však včas a stihol mi do srdca drevený kôl. Zapotácal som sa dozadu a Marcell sa víťazoslávne usmieval. Nečudujem sa mu, no dlho mu to rozhodne trvať nebude.

Drevený kôl je jedná z minimá veci, ktré dokážu upírovi priniesť smrť. Zabiť ho. Mňa však nie! Vytiahol som si kôl z hrude a zahodil ho za seba. Pozrel som sa na moju hruď a sledoval som ako sa mi pomaly rana hojí až po nej neostalo nič. 

Zdvyhol som pohľad a díval sa do Marcellovj zarazenej tváre. A je to tam. Ten strach, ktorý sa mu doposiaľ vyhýbal som zazrel v jeho očiach.

"A-ako?" zakoktal sa a ustupoval dozadu pomaly aj on. 

"Vidím, že ti stále o mne nič neprezradili." úškŕňal som sa a pokrptil hlavou nad ich hlúposťou.

"A kvôli tomu teraz na to doplatíš." zavrčal som keď sa stále nikto neozýval. Som si istý, že ani sa neozve. Veľmi dobre totiž vedeli čo bude nasledovať. Vedeli čo sa stane s Marcellosom, len on sám o tom nič netušil. Čoskoro to však zistí na vlastnej koži a nikto mu nepomôže. Nikto z nich čo tam stoja mu nepomôžu lebo maju strach, oprávnený strach. Oni totiž vedia. Žiaden z nich nechce zomrieť a preto nezasiahnu, neodídu, neozvu sa len budú všetko potichu sledovať z miesta kde sa nachádzajú.

"Č-čo my chceš spraviť?" opýtal sa preĺakane Marcell. Toľko málo stačilo na takú veľkú zmenu. Od poukusu zabiť ma k jeho strachu zo mňa. Ach, nikdy sa nepohučia. 

Zatvoril som oči zlhboka sa nadýchol a chystal sa urobiť niečo čo dokážem len ja. Niečo čo ešte stále neviem dokonalo ovládať a keď si nadám pozor ovláda to mňa. Preto žijem tu a sám, kvôli tomu sa ma každý bojí a vyhýba sa mi. Nie som moštrum kvôli tomu, že som upír, ale kvôli tomuto.

Otvoril som oči a zbadal prekvapené zhýknutie všetkých predou mnou. Ja som sa nevidel, ale viem vám s istotou povedať ako som v tejto chvíli vyzeral.

Moje oči neboli normálnej farb, no ani červené ako je to obyčejne, v tejto chvíli boli čierne. Nenašli by ste v nich inej farby ako čiernej. Všetko prebralo túto farbu, moja dúhovka a aj bielko. Zuby som mal ešte dlhšie a ostrejšie ako zvyčajne a nachádzal sa v nich smrteľný jed. A okolo mňa sa vznášala čierna hmala s miernými odleskami červenej. 

Hmla okolo mňa sa pomaly hýbala a plazila sa odomňa k Marcellovi. Zachytila mu najprv nohy a posutopovala vyššie. Nebolo úniku. Teraz bol už jeho osud spečatený.

A keď ho celého hmla oblopila nastalo krvipreliatie. Celého ho dopodlao a v pustilo doň ten najsmrtelneší jed aký kedy existoval. V momente padol na zem. Sledoval som ako hmla spolu s jeho delom zbĺkli a neprestali horieť kým neostalo po bezvládnom tele nič viac ako len popol.

Potom som svoj pohľad presunul na ostatných. Pozerali sa na mňa vydesenejšie ako kedykoľvek pred tým. Báli sa, že ich dostihne to isté.

"Už sa sem nikdy nevracajte!" prehovoril som neľudským hlasom.

"Ak ešte raz jeden z vás v kročí do tohto domu alebo mojej blízkosti dopadne rovnako!" dodal som ešte.

Pár krát som zažmurkal a všetko bolo preč. Ako moje čierne oči, špicaté zuby, čierna hmla tak aj tí upíri. A moštrum, ktoré pred chvíľou sa ukázalo svetu sa opäť skrývalo v mojej prekliatej duši.